lásky jednej plavovlásky je film s ťažko zabudnuteľnými hereckými výkonmi Hany Brejchovej, Vladimíra Pucholta, Vladimíra Menšíka a mnohých ďalších. Viacerí z vás, vážení diváci, iste vedia, o čom píšem, a spomínajú si. Na tú zvláštnu esenciu trápnosti a autentickej absurdity, fascinujúcu prirodzenosť civilnej atmosféry príbehu neskúsenej a nevinnej plavovlásky, ktorá túži po troche lásky.
inscenácia príbehu, nie filmu
Inscenačné uchopenie divadelnej inscenácie v Astorke sa však v žiadnom prípade neriadi poetikou Formanovho filmu. To je mimoriadne šťastné riešenie. Vo výrazovej rovine tu vôbec nejde o extrémne civilné zobrazenie. Toho sa inscenácia úprimne a vedome zrieka, jej referenčným pozadím nie je film. Len príbeh, ktorý film priniesol. Čiže referuje o istom výseku reality, a to spôsobom svojím vlastným a pôvodným. Štylizovaným, v istom zmysle takmer až kabaretným.
„Pretože sa tu nájdu aj tínedžeri a prenikavý obraz ich správania, vzájomného zvádzania a celej trápnosti tohto veku.“
Štylizácia sa prejavuje v podstate na všetkých úrovniach inscenácie. Zatiaľ čo Dominika Morávková ako predstaviteľka plavovlásky Anduly využíva presvedčivo emocionálnu impulzívnosť bez toho, aby vybočila z hereckej prirodzenosti, všetky vedľajšie postavy mierne prehrávajú. Máme tu muža – motorku (Róbert Jakab ako Tonda), muža – pušku (Juraj Kemka ako Horár), muža – barlu (Matej Landl ako Plukovník), muža – gitaru (Peter Šimun ako Milda) a tak ďalej. Tieto vedľajšie postavy nielenže využívajú pre svoje postavy príznačné rekvizity, ale i rôzne zvuky a pazvuky, ktoré ich charakterizujú. Tento spôsob štylizovaného, občas naozaj kabaretného herectva je intenzívne prítomný aj pri ženských postavách (Marta Sládečková, Anna Šišková), ktoré akoby záviseli od svojich pestrých a vtipných kostýmov, štylizovaných do veselej farebnosti šesťdesiatych rokov, kde sa príbeh odohráva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.