Ludwig van

centrom osláv bude Bonn, skladateľovo rodisko, ktoré na webe podujatia hrdo pripomína, že Deviata symfónia je súčasťou svetového dedičstva UNESCO. Mesto na Rýne plánuje program, ktorý potrvá od 17. decembra 2019 do 17. decembra 2020. Jeho súčasťou je aj iniciatíva klaviristky Susanny Kessel, ktorá sa rozhodla získať 250 Beethovenovi dedikovaných kompozícií od skladateľov z celého sveta, a nebudú chýbať ani projekty pre mládež s názvom Beethoven pre všetkých. No je Beethoven naozaj pre všetkých?

S odpoveďou na túto otázku experimentoval ako zázračné dieťa už Franz Liszt. Keď svoju skladbu uviedol pod vlastným menom, bola prijatá s blahosklonnosťou určenou detskému tvorivému aktu. No keď tvrdil, že ide o málo známeho Beethovena, výsledok sa stretol s nadšením. No nie všetci boli z Beethovena nadšení. Ferucciovi Busonimu sa Beethovenova hudba zdala mrzutá. Anglický skladateľ Ralph Vaughan-Williams priznal, že síce dokáže oceniť veľkosť jeho štýlu, ktorý nemá rád, no menej mu prekážajú príležitostné slabé miesta u Bacha, ktorého miluje. Ani medzi hudobníkmi nie je zrejme veľa tých, ktorí disponujú absolútnym vhľadom do diela génia. „Ak sa chceš narýchlo pustiť do opusu 131, aspoň si prečítaj jeho biografiu, dobre? Snaž sa mu dostať do hlavy. Vedela si, že ho otec zvykol budiť uprostred noci, aby zahral jeho opitým kamošom? Vieš si predstaviť, čo to urobí s človekom?“ hovorí Daniel, prvý huslista kvarteta v Zilbermanovom filme A Late Quartet svojej žiačke a podáva jej tri obsiahle zväzky Beethovenovej biografie od Alexandra Thayera. Súčasťou širšej recepcie Beethovenovho diela bol od začiatku aj jeho životný príbeh. 

Talentovaný mladík, týraný otcom alkoholikom, brilantný klavírny virtuóz, nepočujúci tvorca uvažujúci o samovražde a zápasiaci o každú notu, neúspešne hľadajúci svoju „nesmrteľnú milú“, rebel obdivujúci republikánske ideály, ktorého život sa skončil priskoro. Haydn nosil livrej, Mozart bol frivolný ľahtikár, Beethoven slobodu vyznávajúci titan. Romantici stvorili tento mýtus, ktorý poslúžil rodiacemu sa nemeckému nacionalizmu. V 20. storočí sa z Beethovena stalo politikum. Pre národných socialistov bol nadčlovekom, pre komunistov proletárom a dnes je jeho Óda na radosť na Schillerov text hymnou Európskej únie. 

beethoven ako mýtus

Keby sa okolo roku 1800 zverejňovali rebríčky obľúbenosti skladateľov, vtedy 30-ročný skladateľ by sa v nich zrejme objavil, hoci nie na prvých miestach. Po Mozartovej smrti v roku 1791 sa európskym skladateľom číslo jeden stal čestný doktor z Oxfordu, syn kolára z dolnorakúskeho Rohrau a častý hosť Bratislavy Joseph Haydn. Keď Beethoven odchádzal v roku 1792 z Bonnu, jeden z jeho šľachtických ctiteľov mu napísal: „Milý Beethoven, cestujete teraz do Viedne za naplnením svojich dlho odopieraných túžob. Mozartov génius stále trúchli a oplakáva svojho zverenca. U neúnavného Haydna síce našiel útočisko, ale nie skutočné naplnenie, túži sa prostredníctvom neho ešte raz s niekým spojiť. Neustávajúcou usilovnosťou získate Mozartovho ducha z Haydnových rúk.“

Aj keď vo Viedni pôsobilo veľa vynikajúcich hudobníkov, hneď na začiatku kariéry sa skladateľovo meno objavuje ako súčasť učebnicovej triády Haydn, Mozart, Beethoven. A nebolo to inak ani v prípade vizionárskych diel z neskorého obdobia, ktoré vznikali v izolácii zapríčinenej hluchotou. Keď preniklo na verejnosť, že Beethoven rokuje o premiérach Missy solemnis (1822) a  9. symfónie (1824) v Berlíne knieža Lichnovský zorganizoval petíciu, v ktorej ho poprední viedenskí hudobníci i verejnosť žiadali, aby od toho upustil – odvolávajúc sa (opäť) na jeho miesto v susedstve už zmienených géniov viedenského klasicizmu.