Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď je funkcionalizmus nedostupný

.eva Čobejová .kultúra .zásah

V Žiline sa vám môže prihodiť aj toto: chcete si ísť pozrieť, ako to vyzerá v obnovenej Novej synagóge, ale máte smolu. Je desať hodín dopoludnia a synagóga je zavretá, otvoria až o jednej.

no ale vy už nemáte čas do jednej, tak sa prechádzate okolo synagógy, obdivujete ju, no a náhodou si všimnete, že dom oproti synagóge je tiež zrekonštruovaný a je z neho tiež verejný kultúrny priestor. Na pohľad dosť silný kontrast – kontrast historizmu a nastupujúcej secesie so špičkovým dielom funkcionalizmu, teda Rosenfeldovho paláca a Behrensovej synagogy. Hoci sú obidve budovy také rozličné – jedno ich spája. Obe hovoria o tom, aká životaschopná židovská komunita v meste pred vojnou žila a ako mesto menila na moderné centrum. 

No a keďže je práve otvorený len ten palác, treba ho preskúmať. V roku 1907 si ho dali postaviť bohatí a bezdetní manželia Rosenfeldovci. Dolu slúžila budova ako banka, hore ako bývanie. Po smrti Ignáca Rosenfelda tu bolo sídlo banky, poisťovne a v časoch socializmu dom pionierov. Budovu po roku 1989 vlastnilo mesto, zriadilo v ňom centrum mládeže, ale keď sa v roku 2009 Rosenfeldov palác stal kultúrnou pamiatkou, hľadalo sa vhodnejšie využitie. Mesto získalo podporu od štátu aj grant z tzv. nórskych fondov (na palác išlo vyše 590-tisíc eur, Nová synagoga dostala vyše 581-tisíc).

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite