podľa mnohých hudobných kritikov boli „sixties“ zlatou érou svetovej popmusic, obdobím čistých talentov, odvážnych experimentov a revolučných objavov. Hudba nebola zviazaná konvenciami a ešte ju nestihli skrotiť pravidlá šoubiznisu. Už nikdy potom sa v popmusic neobjavila taká silná generácia tvorcov, spomeňme aspoň Beatles, Rolling Stones, Velvet Underground, Boba Dylana... Popmusic sa časom zmenila, ale v každej generácii sa objavujú mladí ľudia fascinovaní hudbou šesťdesiatych rokov. Šesťdesiatkový revival je vo svete bežnou vecou a zároveň akousi alternatívnou cestou ku komercii. Platí to aj u nás. V poslednom čase sa na slovenskej scéne objavilo niekoľko zaujímavých hudobníkov, ktorých formovali The Beatles a spol. Vybrali sme tri nové tváre – Vlada Nosáľa z Queer Jane, Jerguša Oravca a Mariána Luckého, ktorí sú dôkazom toho, že hudba šesťdesiatych rokov stále odmieta zostarnúť.
jerguš Oravec: Možno aj teraz zažívame revolučnú dobu
Už na prvý pohľad vyzerá ako rocková hviezda zo šesťdesiatych rokov. Dlhé vlasy, čierna kožená bunda, na krku retiazka s „lovesymbolom“, na stole bizarný drink, ktorý popíjal Dude vo filme Big Lebowski. Sedíme s 27-ročným hudobníkom v bratislavskom podniku a bavíme sa, ako sa dostal k hudbe šesťdesiatych rokov.
Trenčiansky rodák najprv prekvapí informáciou, že pôvodne bol mládežníckym bedmintonovým reprezentantom. Hrával síce na klavíri, ale nebavilo ho to. O hudbe začal uvažovať až v pätnástich, keď s kamarátom zo školskej lavice založil skupinu. Jeho otec mal doma gitaru, tak sa rozhodol, že bude gitaristom. „Otec je výtvarník, vyrastal na Lennonovi a stále do mňa hustil Beatles, Led Zeppelin a Pink Floyd, no pokiaľ som nehral na gitare, túto hudbu som nechápal. Prišlo to, až keď som objavil White Stripes a Green Day. Pôvodne sme chceli hrať punkrock, no postupne som sa začal zlepšovať. Od hudby som chcel viac. Tak som sa dostal k Zeppelin, Floydom a potom k blues, čiže k otcovej hudbe.“
O Jergušovi sa dnes hovorí ako o nádejnom a vášnivom bluesovom gitaristovi, ale najprv to skúšal cez československú verziu Superstar. Tam postúpil medzi šestnástich najlepších, no zo súťaže ho nakoniec vyliali. „Bol som tam za rebela. Hral som na gitare a spieval Ain’t No Sunshine. Prišli z produkcie a povedali mi, že nemôžem mať gitaru, lebo som vo výhode voči ostatným. Nesúhlasil som a vykopli ma,“ smeje sa Jerguš. Do telky šiel s naivnou predstavou, že ľuďom ukáže skutočnú hudbu, a nie to, čo sa hráva bežne v rádiách. „Chcel som ukázať, že aj v najkomerčnejšom formáte sa dá robiť dobrá hudba, veď je to vo svete bežné, ale neustál som to. Potom mi došlo, že je to vlastne len šou na vyplnenie reklamného času.“
„Sixties bola doba, keď bolo všetko možné. Mali minimálnu techniku, ale vyťažili maximum.“
V roku 2012 Jerguš sa presťahoval do Bratislavy a prvý človek, s ktorým začal hrávať, bola speváčka Katka Korček (v apríli spolu zahrajú v .klube pod lampou). Popritom sa pustil do práce na svojom prvom sólovom albume. Platňa Na ramenách otcov (2015) ukazuje, že nie je len šikovným gitaristom, ale aj pozoruhodným skladateľom, ktorý kráča rôznymi žánrami šeťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Taký je aj koncept albumu, kde každá pieseň odkazuje na nejakého velikána z histórie popmusic. „Na ramenách otcov je silné slovné spojenie. Je to vlastne taký ‚tribute‘. Napadlo mi to pri počúvaní pesničky Vtáci od Deža Ursinyho,“ hovorí Jerguš, ktorý si album nahral takmer celý sám. Album vyšiel v troch rôznych vinylových verziách. „Milujem starý zvuk platní. Časť života som strávil tým, že som študoval, ako znejú, baví ma počúvať farbu nástrojov. Chcel som sa k tomu priblížiť,“ vysvetľuje.
To nie je všetko. Jerguš dáva teraz energiu do kapely Tammy and The Universe, ktorú založil spolu so svojou priateľkou. Štvorica v súčasnosti dokončuje debutový album, ktorý sa bude volať CMYK.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.