„Medzi mnou a druhým sa svet začína odznova, akoby doteraz nebolo nič ustanovené ani rozhodnuté,“ napísal Bruno Schulz, poľsko-židovský umelec a spisovateľ. Narodil sa v roku 1892 vo východohaličskom meste Drohobyč. Preslávili ho opisy „obchodov so škoricou“, pýriacich sa predavačiek, mužov v čiernych cylindroch, bradatých židov vo farebných kaftanoch, prostitútok v čipkovaných šatách, no aj rodného domu, „plného veľkých skríň, hlbokých sedačiek, bledých zrkadiel a lacných umelých paliem“. V jeho poviedkach sa striedajú ročné obdobia, teplota kolíše a svetlá sa chvejú. Svetlo býva zakalené a bledé, obraznosť zmyslová a bežná: s vranami, motýľmi a švábmi, kanvami na mlieko, lampami a hrebeňmi, pichľavými akáciami a poštovými známkami s obrazom cisára Františka Jozefa. Občas sú detaily v ich bujnosti až odpudivé, inokedy sa Schulz vlečie po krehkej hranici lákavého a groteskného.
V poviedke August vykreslil prechádzky s matkou po trhovisku, „kým na rohu Stryjskej ulice nevstúpili do tieňa lekárne. Vo výklade stála vaňa plná malinovej šťavy, symbol chladivého efektu balzamov, čo mali utíšiť všetky bolesti.“ Tá poviedka sa odohráva v čase, keď ešte Drohobyč patril Habsburgovcom a tým, čo hovorili po poľsky, ukrajinsky, v jazyku jidiš, po nemecky; rímskokatolíkom, gréckokatolíkom, arménskym katolíkom, pravoslávnym i židom.
Mária Terézia nazvala „Haličou“ územie, ktoré nie najzdvorilejšie odtrhla od Poľsko-litovskej únie koncom 18. storočia. Halič ostala pod Habsburgovcami až do zániku ríše. Drohobyč sa na prelome rokov 1918 a 1919 stal nakrátko mestom Západnej ukrajinskej ľudovej republiky. V septembri 1939 obsadila Červená armáda východné Poľsko a Drohobyč bol anektovaný k sovietskej Ukrajine. V júni 1941 zas Nemecko napadlo Sovietsky zväz a Drohobyč okupoval Wehrmacht. Schulz bol Žid. Istý čas ho chránil SS Hauptscharführer Felix Landau výmenou za maľovanie obrazov rozprávkových scén, ktoré vešal do spálne svojho syna. Schulz maľoval až do novembra 1942, kým ho nezastrelil akýsi gestapák.
svet, ktorý už nie je
Vo februári 2001 sa ukrajinský prekladateľ a esejista Jurko Prochasko ocitol v skupine, ktorú dal dokopy nemecký filmár Benjamin Geissler, keď chcel nájsť nástenné maľby, ktoré Schulz maľoval pre Landaua. V tom čase už Drohobyč patril k nezávislej Ukrajine. Jurko bol skeptický, no Geissler trval na svojom: „Nájdem ich.“ Vo vile, z balkóna ktorej Landau strieľal do chodcov, žila teraz staršia žena. Odetá v čiernom oplakávala svojho syna. Zomrel len dva dni pred svojou päťdesiatkou. Starena netušila, kto bol Bruno Schulz, a návštevníkom dovolila vstúpiť. Izba bola malá, obrazy na stenách boli najprv nejasné, no s trochou námahy sa dalo rozoznať postavy: tanečnica a mudrc, princezná a kráľ, kočiš a jazdec. Hlava koňa. Akási príšera.
Bruno Schulz bol pre Jurka Prochasku dôležitý: on i jeho dielo patrili k „stratenému raju“, k Haliči. Bol to svet, po ktorom Jurko túžil už ako dieťa, čo vyrastalo v Ivano-Frankivsku, vzdialenom od Drohobyča asi 130 kilometrov. Keď sa Jurko v roku 1970 narodil, Ivano-Frankivsk patril pod Sovietsky zväz. V byte jeho rodičov sa však ešte nachádzali „staré veci, všetko, čo tvorilo textúru každodennosti... zvyšky strateného raja, ktorý som si v sebe dal dokopy s mýtickým slovom ‚Halič‘“. Hoci bola pre jeho matku rodinná história dôležitá a svojim synom často rozprávala o starých i prastarých rodičoch, nikdy netvrdila, že starý svet bol idylou. Jurko si ho taký vysnil sám. Všetky veci toho starého sveta – budovy, predmety, umenie, jazyk – boli preňho viac než to, čo prišlo po ňom. V škole sa učil, že Sovietsky zväz priniesol pokrok do všetkých oblastí života. No už ako dieťa videl, že to nebol pokrok, ale úpadok, a to najmä estetický a morálny.
No nielen z predmetov si Jurko vytvoril mýtickú Halič. Boli to aj ľudia, ktorí ešte hovorili archaickou ukrajinčinou, ich oči mali ten zvláštny výraz, ich gestá a spôsoby prezrádzali, že sú potomkami strateného sveta. Spisovateľ Jurij Andruchovyč, starší od Jurka o desať rokov, tiež vyrastal v Ivano-Frankivsku. Aj on si všimol v mladosti tých starších ľudí, čo hovorili haličským dialektom, pamätali si ešte latinské príslovia zo školy a obliekali sa, akoby sa práve vybrali navštíviť arcivojvodu Franza Ferdinanda. Tí ľudia, napísal Andruchovyč, „tvorili akoby druh tajného združenia, ezoterického imperiálno-kráľovského klubu opísaného Brunom Schulzom.“ Javili sa mu ako stvorenia z inej planéty. Andruchovyč vnímal ich existenciu, no nenadchýnali ho. Jurka však áno. Bola to až libidinózna príťažlivosť, náprotivok jeho až fyzickej averzie k „sovietskosti, ktorá zovrela a zotrela naše archaické, muzeálne haličstvo“. Tí starí ľudia v ňom vyvolávali takéto pocity: „‚Idealizácia‘ by bolo slabé slovo. Skôr by som hovoril o ‚mystifikácii‘ či o druhu transcendencie... Hodilo by sa na to nemecké slovo Verlustlust – je v tom Lust, zaľúbenosť, Eros, ktorého sa nedá zbaviť, lebo je všade, no tento Eros je nasmerovaný na veci, ktorých už niet.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.