Komplikovaný svet potrebuje tlmočníkov

neraz sa hovorí o tom, ako by si štáty, národy, komunity, občania, voliči nemali vymazávať svoju historickú pamäť, mali by sa poučiť z minulosti, vyrovnať sa s ňou, ak je treba, aby bolo možné budovať naozajstné krajšie zajtrajšky. Lenže niekedy človeku chýba v mozaike kamienok, obraz nie a nie dohotoviť a prázdne miesto spánok odháňa. Ale hovorí sa aj: Lepšie je zabudnúť, a niekedy to tak naozaj asi je. Čo s tým? A čo s vyrovnávaním sa s voľakedajškom na celkom individuálnej, priam najosobnejšej úrovni? Záleží na tom, či je hriech môj vlastný alebo niekoho iného (blízkeho?, vzdialeného?) a „len“ sa ma v tom behu času bolestivo dotkol? Je pomsta dobrý nápad? A ako je to s páchateľmi zla a s ich obeťami? Má obeť vždy pravdu? Čo si môže obeť brutálneho činu dovoliť voči páchateľovi? Hocičo? Je dobré meniť zaužívanú stratégiu života alebo je výhodnejšie sa zanovito držať starých zvykov? Je v poriadku klásť si toľko otázok? Je ok, ak film kladie otázky? Napokon predsa len aspoň jedna odpoveď: Je to v poriadku a je to ok.

Martin Šulík o všeličom nakrúca. O čudných milostných trojuholníkoch (1991); o životných trampotách muža, čo sa ocitol na prahu stredného veku a celkom nevie, ako na vec (1992); o štrnástich zastaveniach mladého Jakuba a o jednej zdedenej pôde (1995); o obrázkoch z inicializačného putovania mladučkej Terezy, pred ktorou dospelosť otvára svoju bezočivú náruč (1997); o obrázkoch z banskoštiavnického malomestského hmýrenia (2000); úsmevne o trampotách kamarátov robotníkov (2005), naposledy hladinu rozčeril veľkým filmom v roku 2011. Martin Šulík pred nás predostiera vo filmovom priestore Orbis Pictus v Krajinke so Záhradou, ktorá ani len náhodou nepripomína Slnečný štát a Cigánovi sa tam Neha neujde a musí zabudnúť na Všetko, čo má rád. (Ale nezabudnime ani na Šulíkove dokumentárne filmy, napríklad úctyhodný cyklus Zlatá šedesátá, ktoré z režiséra spravili objemnú chodiacu encyklopédiu o našich nedávnych filmových dejinách.)