minulý rok to veľká sláva nebola. Ťažko si spomenúť na jedno vystúpenie či ďakovnú reč, ktorá by trvalejšie zostala v pamäti až dodnes. Minuloročné rádiohlavy boli najmä o návrate k ľudovým koreňom (tri ceny pre debutantku Katarínu Málikovú) a o niekoľkých nie príliš podarených pódiových spoluprácach. Jubilejný, desiaty ročník rádiohláv, prvý v bratislavskom Národnom tenisovom centre, bol úplne iný. Tak vďaka galavečeru, ako aj vďaka celému hudobnému roku 2017.
mariena
Najprv k štvrtkovému, vyše tri hodiny trvajúcemu večeru. Ten bol, možno aj vďaka svojej jubilejnosti, o poznanie konzervatívnejší a plynulejší, než posledné ročníky. Kostrbaté rozhovory v zákulisí sa obmedzili na dva-tri počas celého večera, ďakovné reči sa nepredbiehali v čo najdlhších momentoch trápneho ticha. No najmä, experimentálnejšie pódiové spolupráce nahradili do veľkej miery klasické vystúpenia kapiel – ak ozvláštnené, tak o sláčikovú či dychovú sekciu a nie ďalší žáner. Možno to bola hra na istotu, no vo štvrtok večer vychádzala od prvého momentu.
„No to čakanie napokon stálo za to.“
Ukázala to už úvodná pieseň od Diega. Na skvelé vystúpenie, ktoré zaujme aj spolovice prázdnu tenisovú halu, netreba celý orchester. Stačí zohratá kapela a úplne jednoduchá pieseň bez zbytočných aranžmánov. Ešte o niečo zaujímavejšie bolo vystúpenie Fallgrappu, ktoré sa pre technické problémy natiahlo o dobrých pár minút. No to čakanie napokon stálo za to. Fallgrapp sú síce v niečom úplným opakom Diega, na pódiu ich je vyše desiatka a hlavné čaro kapely spočíva najmä v prepracovanej produkcii. Výsledok vo štvrtok večer bol však úplne rovnaký – zohratá kapela zahrala skladbu, ktorá aj za tých pár minút vyvolala zimomriavky a krásne uviedla neskoršieho víťaza hlavnej ceny za album roka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.