O moci a o múdrosti

demokracia zvyšuje cenu života

Allen Ginsberg sa vo svojej slávnej protivojnovej básni z roku 1971 pýta: „Kto povedal bomba?“ V 80. rokoch som tú báseň nepoznal, no o bombe vtedy hovoril kdekto. Bola neutrónová a vo viedenskej televízii som videl mladú pacifistku vášnivo proti nej protestovať a kričať, že nechce zomrieť.

Aj komunistický režim neustále hovoril o americkej bombe, no nepoznal som nikoho, kto by sa jej bál. Všetci sme vedeli, že ak nás niečo zabije, tak onen režim, nie americká bomba.

Vydesené oči rakúskej pacifistky ma však zaujali, lebo dovtedy som nevidel nikoho, kto by tak hystericky túžil po živote. Možno sa smrti bála tak veľmi preto, lebo mohla tak veľa stratiť. Prišlo mi vtedy na um, že cena života v demokracii je vyššia, lebo je o toľko krajší, než ten náš v normalizácii.

Bol to Jan Palach, kto v januári 1969 otestoval cenu života v Československu. Jeho upálenie prijala spoločnosť síce so smútkom, no už o pár mesiacov upadla do letargie, v ktorej sa postupne vytrácal význam jeho obete, pretože sa vytrácala radosť zo života.

Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej možno presiahne význam Palachovej obete v našich moderných dejinách. Myslím si, že jedným z dôvodov bude hrôza, aká sa nás zmocnila pri predstave života, ktorého budúcnosť im bola upretá. Táto dvojica bola dokonalým symbolom túžby po živote.

Ján a Martina považovali právo na osobné šťastie za samozrejmý nárok ľudí narodených v demokracii. A hoci naše pobúrenie z ich smrti má mnoho ďalších dôvodov, jedným z nich je aj ten, že niekto im tento samozrejmý nárok odňal. Palach chápal život inak. Obetoval ho v nádeji, že ľudí prebudí z letargie, ale azda aj preto, lebo vedel, že v budúcnosti, ktorá ho čakala, nebude mať veľkú cenu.

„Je možné, že títo dvaja muži boli šťastní práve preto, že ich režim prinútil žiť životy obnažené až na kosť?“

Vždy som rozumel skôr Palachovi, no dnes opatrne zisťujem, že začínam rozumieť aj tej rakúskej pacifistke. Aj ja som si v demokracii zlepšil vzťah k radostiam života. Bez vlastnej zásluhy som stal príslušníkom privilegovanej vrstvy vo viacerých typoch nerovnosti, ktoré mi umožňujú prežívať šťastie.

Tým prvým je sociálna nerovnosť. Na rozdiel od väčšiny ľudstva som nikdy nepocítil skutočnú biedu. Druhým je nerovnosť geografická. Na rozdiel od väčšiny ľudstva som sa narodil v Európe, najlepšom kontinente na planéte. A tretím je nerovnosť historická. Narodil som sa do doby, ktorá je – aspoň zatiaľ – v dejinách Slovenska tou najlepšou.

Všetky tri typy nerovnosti sa vysmievajú našej podvedomej túžbe po spravodlivosti, no tá tretia ma zahanbuje najviac. Je to donebavolajúca nespravodlivosť, že generácia Dominka Tatarku a mojich rodičov musela prežiť väčšinu svojho života v totalitných režimoch bez zážitku slobody, ktorá je jedným z predpokladov šťastia. Tatarka zomrel v máji 1989, môj otec v septembri 1990. Mnohí iní zomreli ešte skôr bez toho, aby vôbec dostali šancu žiť aspoň chvíľu tak ako ja či vy, teda slobodne.

Nikdy nepoznali návykovú rozkoš zo života, akú prežívala rakúska pacifistka. Komunistický režim bol uzavretý a asketický, ľudský život v ňom nemal vysokú cenu. Právo na osobné šťastie oficiálne neexistovalo, šťastné smeli byť len masy, ktorých povinnosťou bolo tešiť sa na komunistickú budúcnosť.

Viem, pohybujem sa po tenkom ľade, keď uvažujem o šťastí v mene niekoho iného, pretože pokiaľ ide o dôkazy, mám prázdne ruky. No keďže som zostarol do veku generácie mojich rodičov, čoraz častejšie myslím na to, či sa nemýlim, keď im upieram šťastný život len preto, lebo ho prežili v komunizme.

Napokon, viacerí českí priatelia môjho otca, ktorí ešte stihli prežiť časť života po roku 1989, mi povedali, že najšťastnejší boli aj tak v 80. rokoch, v čase všemožných zákazov. Bolo to preto, lebo žili v spoločenstve ľudí s rovnakým osudom, zdieľali kolektívnu identitu vylúčených, prežívali pohyblivé sviatky spoločných stretnutí, ktoré napĺňali Tatarkov sen o obci Božej.

Život v demokracii tvorbe takých spoločenstiev skôr bráni, pretože ony vznikajú len pod vonkajším tlakom. Namiesto toho ponúka pohodlie, zdôrazňuje právo na šťastie.

Lenže jedným z dôvodov, prečo sa vzpieram pripustiť, že generácia mojich rodičov mohla byť šťastná, je ten, že napríklad môj otec videl vyšší zmysel života v intelektuálnom vzdore voči komunistickému režimu, ktorý bol v tom čase už historicky mŕtvy. Dá sa prežiť šťastný život, keď jeho význam odvodzujeme od niečoho, čo bude už o chvíľu bezvýznamné?

Zároveň si sám namietam, že to predsa nie je podstatné. Otcov intelektuálny vzdor bol totiž autonómny – a režim bol len vhodným rámcom a výzvou naň. Tatarkovi zasa slúžil ako všadeprítomná postava diabla, vďaka ktorej jeho texty získavali existenciálnu naliehavosť. Je možné, že títo dvaja muži boli šťastní práve preto, že ich režim prinútil žiť životy obnažené až na kosť?