nie celkom recenzentsky korektne si dovolím na úvod osobnú kumulovanú spomienku zo skutočného života. Veľa mojich osobných návštev – v rámci etnomuzikologických výskumných ciest – v rómskych osadách sa v jednej výraznej charakteristike podobalo ako vajce vajcu. Spájali ich obrazy, ktoré by všetky mohli byť pomenované rovnako: Stojaté vody. Alebo možno: Zabíjanie nekonečného času.
Postávajúci mladí muži, stareny vysedávajúce na štokerlíkoch, starci podopierajúci kúsky plotov, apatické psiská, deti držiace sa za ruky stoja pri potoku... Všetci čakali. Čakali na lepšiu dobu, na autobus, na poštára, na sociálne dávky či čiernu výplatu... kým sa niečo pohne, kým sa niečo stane. Lenže osud je často neprajný, stigmatizovaní to majú ťažké, chudoba je zlá, paralyzuje... Neraz sme si s priateľmi z tímu pripadali ako zážitok, najzábavnejší (najrozčuľujúcejší, najprekvapivejší, najdrzejší) zážitok mnohých týždňov ľudí, čo sme sa im vtierali do pozornosti.
Vždy znovu a znovu to býva smutné. Na fotografiách to zvykne vyzerať zaujímavo, ako momentka – hoci to ani momentka nie je, lebo kusisko pred cvaknutím spúšte a kusisko času po nej sa vôbec nič neudeje. Ale ako túto nehybnosť, významnú (a prehliadanú) črtu rómskej existencie, zachytiť na celuloid? Veď film by mal prinášať zábavu (napríklad tanec a rezkú muziku, ak už je reč o Rómoch!) a nehybnosť je vlastne nudná.
Režisér Ruben Desiere len nedávno ukončil filmovú školu KASK v belgickom Gente dokumentárnou snímkou Kozmos.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.