Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ivan Kadlečík bol muž pokorného vzdoru

.anton Vydra .kultúra

Spisovateľ Ivan Kadlečík by sa dnes dožil svojich osemdesiatin. Rozmýšľal som, ako o ňom dnes napísať pár slov. Budem veľmi osobný.

Ivan Kadlečík bol muž pokorného vzdoru Matúš Zajac/týždeň

s Ivanom Kadlečíkom som sa spoznal v roku 2003. Najprv to bola séria emailov, niektoré zaňho písala jeho manželka, pretože slabnúci zrak mu spôsoboval nemalé problémy. Potom som ho vyhľadal priamo v Pukanci. Cesta spojmi do Pukanca a odtiaľ späť do Trnavy bola hádam aj na celý jeden deň. Už vtedy to však uňho bolo prekvapujúce: červená podkova pred dverami, dom veľmi starostlivo skrytý za mohutnými stromami, izby plné kníh (hovoril, že je to najlepšia forma zateplenia) a všetkých tých starých vecí, aké si len vieme predstaviť. Aspoň ja som mal ten pocit.

Jeho žena Iva pripravila na naše prvé stretnutie báleš, kysnutý koláč s bryndzou, kôprom a tuším aj slaninou. Bolo to výborné. Dali sme si k tomu pivo. Spisovateľ, už starý muž, sedel s ťažko privretým okom za pracovným stolom a ťahal jednu cigaretu za druhou. A rozprával sa so mnou, donedávna preňho celkom neznámym študentom filozofie, o všetkom možnom: od literatúry cez hudbu až po politiku. A hundral. Strašne a na všetko. No ja som mal to jeho hundranie rád, lebo to bolo také protestantsko-literárne múdre hundranie. Raz mi však k tomu napísal, že vzdor musí byť aj pokorný, pretože inak sa z neho stane len detské trucovanie zakomplexovaných. Ten jeho vzdor bol pokorný neustále.

Vždy ma prekvapovalo, že mi neváhal posielať nielen svoje vlastné knihy a texty, ale aj osobné listy a maily, ktoré si písal so svojimi priateľmi. Normálne ich skopíroval do mailu, niečo k ním pripísal, a odoslal. On tým vytváral rozsiahle siete medzi neznámymi ľuďmi. Tá korešpondencia medzi ním a jeho priateľmi mala ešte príchuť starých dôb – bola to hotová literatúra: čo slovo, to myšlienka, vyjadrená presne, s noblesou a úderne. Neraz sa do tých listov dostávali aj osobné rodinné spomienky a Ivan Kadlečík mi to všetko neváhal preposlať. Lebo žiť, myslieť, písať – to všetko sa uňho dalo iba autobiograficky.

„Do zápisníka som si vtedy poznamenal, že na oblohe bol Mesiac bledý ako stena, ako tá smrť.“

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite