realizmus má odjakživa problém. Predstiera, že existuje pravdivý obraz sveta: bez skresľujúcej perspektívy či nákladu predsudkov. Forman bol vo svojej počiatočnej českej tvorbe realistický, až to zaváňalo spupnosťou. Jeho postavy rozprávali ako ľudia a konali, ako skúsenosť káže. Túto až nadrealistickú presnosť zvýrazňoval tým, že najímal nehercov, ktorí – či chceli, či nechceli – nedokázali byť niekým iným. Forman stál pyšne nad touto ľudskou komédiou a smial sa nemilosrdne ako chirurg. Jeho štýl som si nazval výsmešným realizmom.
Forman sa preslávil ako najúspešnejší predstaviteľ českej novej vlny: generačného zoskupenia filmárov, spojených štúdiom na FAMU s omamným kunderovským šarmom a prebúdzajúcou sa revoltou šesťdesiatych rokov. Nebol bytostne politický. Spolu s kamarátmi (spoluscenáristami) Passerom a Papouškom vymysleli vlastný filmový jazyk a testovali ho na svojich hrdinoch. Výsledok bol neodolateľný pre divákov aj kritikov. Ani neviem, čo bolo silnejšie: či burácajúci smiech nad trápnosťou obyčajných ľudí alebo mrazenie z otázky: takíto sme naozaj?
V troch českých Formanovych filmoch Čierny Peter (1963), Lásky jednej plavovlásky (1965) a Hoří, má panenko (1967) sa nevyskytovali politici ani ich obete. Chýbali tam strážcovia komunistického poriadku aj bojovníci proti nemu. Boli tam len ľudia, ktorí pochopili, že pokiaľ sa nepletú režimu do cesty, môžu si robiť, čo chcú. Forman s kamarátmi objavili rovnostársky charakter vtedajšej spoločnosti a vysmievali sa z jej životných rituálov.
Milióny Čechov aj Slovákov sa chodili do kina smiať na sebe samých. Výsmešný realizmus bol úľavný a neodolateľne smiešny. Bola to národná autoterapia. Lenže aj on nakoniec musel skončiť otázkami. A tých sa mocní báli. Použili tanky a bolo po smiechu. Forman sa ocitol v hoteli Chelsea v New Yorku a stal sa z neho americký režisér.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.