skutočnosť, že sa Pulitzerova cena udeľuje aj za hudbu – a dokonca každý rok – mnohých dosť prekvapila. Registrujeme ocenenia ako Grammy, Brit Awards, Mercury Prize, ale Pulitzera? Toho, čo sa dáva americkým novinárom za najväčšie kauzy? Nuž, ale naozaj, podľa internetu sa Pulitzerova cena za hudbu udeľuje už od roku 1943. Dlho najmä rôznym dielam z vážnej hudby a až po desaťročiach naliehania aj progresívnejším žánrom. Napríklad džezu. A tak nečudo, že o tejto cene veľa hudobných kritikov ani netušilo. Až do tohto roka, keď ju za svoj posledný album Damn získal americký raper Kendrick Lamar.
z centra hip-hopu
„Vošla som do izby a započula čosi, čo nie je úplne moja šálka kávy. Môj muž to sledoval v televízii. Spýtala som sa ho, kto to je a on povedal – Kendrick Lamar, vypočuj si ho, dosť mu to teraz ide. Tak som si prisadla a okamžite som si povedala – wow!“ tak nejako opisuje svoje prvé stretnutie s tvorbou Kendricka Lamara huslistka Regina Carter, porotkyňa tohtoročnej Pulitzerovej ceny. Podobne to pravdepodobne bolo aj s ostatnými porotcami, väčšinou akademikmi a ľuďmi z prostredia vážnej hudby. Po tom, ako im rukami prešli desiatky nahrávok, zistili, že množstvo z nich, aj tých vážnych, je ovplyvnených práve hip-hopom. Nuž a keď sa zhodli, že by tohtoročného víťaza mali hľadať práve vo vodách tohto žánru, cesta k tohtoročnému víťazovi bola vydláždená a mohla viesť len jedným smerom. Nikto iný dnes a možno ani kedykoľvek predtým nemal v hip-hopovej hudbe pozíciu, ako práve tridsaťročný rodák z kalifornského Comptonu Kendrick Lamar.
Rok po tom, ako sa narodil, vytvorila kapela N.W.A. – vďaka albumu Straight Outta Compton – z jeho rodného mesta jedno z najznámejších centier hip-hopu. Malému Kendrickovi to uľahčilo cestu ku kariére, po akej odmalička túžil. Nešlo mu pritom ani tak o slávu a vystupovanie na pódiu (na začiatkoch svojej kariéry sa údajne zajakával), no o túžbu živiť sa slovom. Hip-hop a rap bola tá najprirodzenejšia cesta. Ale aby sa stal tým, kým je dnes, musel si prejsť náročným dospievaním. . „Všetci moji známi sú buď za mrežami, alebo sú mŕtvi,“ povedal neskôr Kendrick, ktorý sa nástrahami geta, zahŕňajúcimi drogy, alkohol či násilie, musel predrať ako vojak cez bitevné pole. Záchranou mu bola hudba.
Debutoval v roku 2011 albumom Section.80, na ktorý už po roku nadviazal štúdiovkou Good Kid, M.A.A.D City. Okamžite sa stal miláčikom kritikov aj fanúšikov a jedným z najväčších prísľubov hiphopovej scény. Svoj potenciál pretavil do reality už o pár rokov neskôr treťou štúdiovkou To Pimp a Butterfly. Pokiaľ ste o nej doteraz nepočuli, museli ste si usilovne zapchávať uši – na hudobnej scéne za posledné roky asi neexistuje obľúbenejší album. Do nebies ho vychvaľujú fanúšikovia, najväčší profíci (Prince ho označil za dokonalý, David Bowie za jednu z inšpirácií albumu Blackstar), ale dokonca aj taký Barack Obama. Kendrick Lamar sa stal v roku 2015 osobitnou kategóriou, ktorej drvivý úspech dodnes nikto uspokojivo neopísal. Pretože vo svete chytľavých singlov, opulentnej produkcie a scény rozparcelovanej na stovky subkultúr, ktoré o sebe ani nevedia, je jeho úspech dokonale paradoxný.
„Pamätám si, že Eminem sa dávnejšie vyjadril, že Kendrick Lamar nerapuje o ničom inom, o čom by predtým nerapovali iní MCs. Len to dokáže podať vzrušujúcejším spôsobom. Presne o tom to v hip-hope je, ako dokážete témy spracovať a interpretovať. A Kendrick Lamar je v tomto – ale nielen v tomto – progresívny umelec. Nerobí to, čo väčšina mainstreamových interpretov. Nekopíruje zámerne, nie je to jeho cesta, ako uspieť. Ide si svoje,“ vysvetľuje svoj pohľad na bezprecedentnú pozíciu Kendricka Lamara na scéne Idaina, moderátorka hiphopovej relácie Bez pózy Rádia_FM.
„Nikto iný dnes a možno ani kedykoľvek predtým nemal v hip-hope takú pozíciu ako Kendrick Lamar.“
„Nerozumiem mu na sto percent, ale viem vycítiť, o čom hovorí. Má špičkový flow. V kombinácii s tým, čo hovorí, by som povedal, že má blízko ku géniovi. Taký raper sa rodí raz za pár rokov,“ hovorí o Lamarovi slovenský raper Vec. Podľa neho je to inteligentný bojovník, ktorý sa odlišuje od povrchných hlupákov, chváliacich sa luxusom a hmotnými vecami. „Jeho rýmy majú hĺbku. Vážne témy vie zaobaliť do zaujímavých trackov, pričom používa moderné bíty s aktuálnym zvukom,“ dodáva Vec, ktorého najviac prekvapil práve Lamarov predposledný album To Pimp A Butterfly. V tom čase sa ocitol v pozícii, keď mal nábeh osloviť mainstreamového poslucháča, no on spravil úplný opak. S Thundercutom a džezovými hudobníkmi spravil album, ktorý nemá nič spoločné s mainstreamom. Aj napriek tomu sa jeho veci dostali do hitparád: „Uznávajú ho ľudia naprieč hudobným spektrom, čo je veľmi obdivuhodné. Pritom to je normálny chalan, ktorý má zdravé sebavedomie, ale drží sa pri zemi,“ hovorí Vec.
hlas afroamerického hnutia
Ďalšou možnou príčinou Lamarovho úspechu je načasovanie. Najmä to pri vydaní kľúčového albumu To Pimp a Butterfly, ktorý prišiel v čase vzniku hnutia Black Lives Matter a nepokojov v meste Ferguson. Kendrick Lamar, odkazujúc na svoje korene, tieto otázky nemohol a ani nechcel ignorovať. Aj preto ich vo svojej tvorbe reflektoval a okrem obdivného prikyvovania elít si na svojej strane udržal aj obyčajných poslucháčov, ktorým by sa inak po dosiahnutí svetovej slávy mohol odcudziť. No Kendrick sa práve tejto pasci, ktorá zhltne 99 percent umelcov, dokázal vyhnúť a refrény jeho piesní sa dodnes hromadne skandujú na protestoch za práva Afroameričanov v Spojených štátoch. „Celé je to o tom, nájsť rovnováhu medzi týmito svetmi – tým, v ktorom som bol a v ktorom sa pohybujem teraz,“ hovorí v rozhovoroch Lamar.
Zástupcovia Pulitzerovej ceny vyhlásili, že Lamarova hudba zachytáva zložitosť moderného afroamerického života. Kritici, ako napríklad Pavel Turek z Respektu, sa zhodujú, že biely poslucháč môže vďaka nej objaviť a spoznať svet, v ktorom Kendrick žije. Na rozdiel od svojich starších kolegov Lamar nerapuje o tom, že chce zarobiť prachy, aby z neho unikol, ale naopak – chce v ňom zostať a spraviť ho lepším miestom na život. „Čo sa stalo, je neospravedlniteľné. Nikdy sa to nesmie opakovať, “ povedal raper po tom, čo pri policajnom násilí vyhasol život ďalšieho mladíka s čiernou pleťou a dodal: „Ale ako máme žiadať rešpekt od nich (policajtov), keď ho nemáme sami k sebe navzájom. Musíme začať zvnútra. Prial by som si, aby sa niekto poriadne rozhliadol po mojej štvrti a pochopil, že ten problém sa začína v takomto prostredí.“
A možno jeho úspech spočíva jednoducho v tom, že si v jeho tvorbe každý nájde to svoje. Niektorí jasný politický odkaz, ďalší prepracovanú produkciu (vrátane videoklipov), iní skutočné umenie, ktoré si nehľadá tú najľahšiu cestu. „Aj keď sám nie je producentom, podarilo sa mu preraziť so zvukom, ktorý je na jednej strane temný, no na druhej strane namotávací. To sa predtým nepodarilo len tak hocikomu, možno tak Wu-Tang Clan,“ hovorí Idaina a dodáva aj zaujímavý rozmer Lamarových textov: „Vždy sa snaží rapovať o niečom. Nejde si tou módnou vlnou posledných rokov, keď sa len rapuje, hoci to, o čom sa rapuje, nemá veľkú výpovednú hodnotu.“
päť hviezdičiek
Nájsť presnú odpoveď, v čom spočíva čaro hudby Kendricka Lamara, je pomere náročné. Najjednoduchšia odpoveď je taká, že je v tom, čo robí, najlepší. Hoci sa aj celá scéna hýbe jedným smerom, on ide iným, namiesto refrénov sa sústredí na slohy, namiesto užívania drog rapuje o ich škodlivosti, o Bohu a svojich pochybnostiach. A nejako mu to celé funguje, každý jeho album je udalosťou a ďalším dôvodom pre hudobných publicistov, aby oprášili aj povestnú piatu hviezdičku, ktorú si skrývajú len pre výnimočné prípady. Potom existujú už len komplikovanejšie a dlhšie odpovede, ktoré si formuluje každý sám.
Keby Pulitzera dostal nejaký raper pred desiatimi rokmi, určite by to spôsobilo isté kontroverzie. Teraz mu dokonca tlieskajú aj zástupcovia súčasnej vážnej hudby. „Nikdy by som si nepomyslel, že môj husľový kvartet sa niekedy ocitne v rovnakej kategórii ako Kendrick Lamar. Toto už nie je cena pre úzku skupinu ľudí. Bývala to cena pre skladateľov vážnej hudby, ktorí medzi sebou zápolili v pomerne malom počte, ale teraz súťažíme s najväčšími hlasmi v hudbe,“ povedal jeden z nominovaných amerických skladateľov Ted Hearne.
„Víťazstvo v Pulitzerovi všetkým odkazuje – spozornejte a venujte tomu minútu, pokiaľ ste schopní sa trochu otvoriť a vypočuť si to. Možno sa vám to nezapáči. Nemusí sa vám to páčiť. No nezistíte to, kým tomu nevenuje aspoň trochu rešpektu a nevypočujete si to,“ filozofuje v úvode článku spomínaná porotkyňa tohtoročného Pulitzera Regina Carter. V priebehu niekoľkých týždňov si prešla procesom od „nepoznám“ až po „musíte si to vypočuť“ a „dajme mu Pulitzera“. Hoci sme dnes už v situácii, že viac než Kendrick Pulitzera potrebuje Pulitzer Kendricka. No aj to o niečom hovorí. O neskutočnej pozícii jedného hip-hopera, ktorý sa chcel odmalička živiť svojím slovom a dnes mu ako tridsaťročnému leží pri nohách celý hudobný svet.