v Hontianskych Moravciach prežil Jaro Filip so svojimi troma súrodencami detstvo. K pokojnému dospievaniu v učiteľskej rodine so štyrmi deťmi rozhodne prispelo aj to, že Filip mal podľa matkiných slov bezkonfliktnú povahu a zo všetkých detí býval najpokojnejší. Nadanie na hudbu zdedil po oboch rodičoch (otec nacvičoval zborový spev a obidvaja hrávali na husliach) a zmysel pre humor po otcovi.
Svoj talent nepremrhal, ale začal ho rozvíjať už od siedmich rokov, keď začal chodiť na klavír do Ľudovej školy umenia do neďalekých Šiah. Napriek tomu, že nútené cvičenie na klavíri ho nie vždy bavilo, hudbu objavoval aj prostredníctvom iného média – Rádia Luxemburg.
bohém
V hudobnom vzdelaní pokračoval na bratislavskom Konzervatóriu. Bratislava 60. rokov však ponúkala pre mladého človeka nevídané zábavy a pokušenia; akademickú cestu často nahrádzalo staromestské Korzo. Z bezkonfliktného dedinského chlapca sa v hlavnom meste vykľul mladý bigbíťacký rebel, ktorého typický postoj bol: „Ja mám všetko v paži, svet je gombička, ja som najlepší.“ Požiadavky na Konzervatóriu však boli prísne, a tak vinou zlého prospechu (totálne zanedbával svičenie) nemohol Filip pokračovať v štúdiu v Bratislave. A tak ho rodičia poslali na konzervatórium do Žiliny, ktoré nakoniec v roku 1968 absolvoval.
„Z bezkonfliktného dedinského chlapca sa v hlavnom meste vykľul mladý bigbíťacký rebel.“
Do Bratislavy sa však Jaro Filip nakoniec vrátil. Nastúpil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval odbor Filmová a televízna dramaturgia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.