Rokenrol je mocný

pochádzate z Chicaga, mesta, ktoré dalo svetu elektrické blues a rokenrol. Asi to bolo prirodzené, že ste začali hrať aj túto hudbu, nie?

Nie. Hudba ma veľmi bavila, rád som ju počúval, ale nemal som v pláne, že sa stanem muzikantom. Chcel som byť špiónom a počítačovým programátorom, čo vtedy nešlo zladiť dohromady. Rozmýšľal som, čo ďalej. Položil som si otázku, kto je mojím hrdinom? Hneď mi napadli dve mená. Elvis Presley a Chuck Berry. Obdivoval som ich za to, že robia ľudí šťastnými. Aj keď ich mnohí ľudia nevideli hrať, boli zasiahnutí ich hudbu. Každý predsa pozná Johnny B. Goode alebo Hound Dog. Rozhodol som sa, že budem hudobníkom. Rodičia si mysleli, že som sa zbláznil. (Smiech.)

aký bol váš prvý nástroj?

Klavír. Mal som sedemnásť rokov a s hraním hudby som nemal žiadne skúsenosti. Samozrejme mi napadla otázka, či má zmysel ísť na školu v tomto veku, keď sa niektorí učia hrať na klavíri už od troch rokov, no začal som cvičiť. Na začiatku mi pomohli priatelia a veľa som sa naučil počúvaním platní. Aj noty som sa naučil sám. Znie to šialene, ale podarilo sa mi spraviť prijímačky. No ešte predtým, než som sa rozhodol ísť na školu, som mal sen, že musím vidieť Elvisa a Chucka naživo. A tak aj stalo. Potom som si povedal, že keď som ich videl, tak ich chcem aj stretnúť. To už bolo ťažšie, ale aj to sa podarilo. Elvisa som videl dvakrát, ale nikdy nebol v poriadku, až neskôr som zistil, že v tom čase bol na drogách. Nakoniec som si povedal, že budem s nimi hrať. Bohužiaľ, Elvis v roku 1977 zomrel, bol som aj na jeho pohrebe v Gracelande. Ale bol tu ešte Chuck Berry. Chcel som hrať autentický rokenrol, a tak som sa ponoril do štúdia Chuckovej hudby, počúval som vzory, z ktorých čerpal, aby som pochopil, ako došiel k svojmu štýlu. Vyhľadával som staré bluesové nahrávky a počúval veľa boogie-woogie. Chodil som do klubu na Muddyho Watersa, pretože on bol jeho veľkým vzorom. Všetko som nasával. A to ma nakoniec doviedlo k Chuckovi Berrymu.  

„Hudobníkov nezaujíma farba pleti. Potrebujeme viac hudobníkov, alebo potrebujeme viac politikov, ktorí hrajú hudbu.“

muddy žil v Chicagu, podobne ako vy.

Veď som sa nakoniec stal jeho priateľom. Neskôr som bol aj členom jeho sprievodnej skupiny Muddy Waters Blues Band, ale až po tom, ako zomrel. V tej skupine bol aj skvelý pianista Pinetap Perkins, ktorý ma naučil veľmi veľa o blues. Keď odišiel z kapely, dostal som jeho miesto.    

ako ste dostali to miesto?

Chuck nemal vlastnú kapelu. Keď prišiel hrať do danej oblasti, využíval miestnych hudobníkov. Promotéri mu vždy zostavili kapelu. Keď som sa dozvedel, že príde do môjho mesta, zavolal som jeho agentovi, či hľadá skupinu pre Chucka Berryho? On povedal, že áno. Tak to budeš potrebovať mňa! (Smiech.) Samozrejme, že ma nepoznal, nevedel, kto som, ale vysvetlil som mu, že v našom meste nikto nevie toľko o Chuckovi Berrym toľko ako ja. Povedal som mu, že keď nechce, aby jeho koncert bol „prúser“, tak ma musí najať. Uveril mi. Zostavil som kapelu, naskúšali sme repertoár. Nakoniec sme sa s ním stretli. Asi som sa Chuckovi páčil, pretože agentovi povedal, že keď bude hrať v našom okolí, má sa ozvať mne. Potom sme s ním začali chodiť hrať čoraz ďalej. Ohio, New York, Florida. Stali sme sa dobrými priateľmi. 

čo bol za človeka?

Génius, čistý génius. Na gitare vie hrať veľa ľudí, veľa ich vie skladať piesne a aj spievať, no len zopár z nich vie vytvoriť žáner. Chuck vymyslel rokenrol. Každý hrá na gitare jeho rify. Bol to môj idol. Moja najobľúbenejšia pieseň je Johnny B. Goode.