Abbasovi židia

Abbas sa narodil v roku 1944 v Iráne, ale už ako osemročného ho rodičia vzali so sebou, keď sa odtiaľ vysťahovali. Nový domov našli v Alžírsku, ale nenašli pokoj – čoskoro vypukla vojna o nezávislosť. Možno tu niekde sa rodil Abbasov sklon monitorovať a zaznamenávať konflikty. Nie nutne na bojiskách, hoci ani tým sa počas svojej kariéry nevyhýbal, ale hlavne vo sférach, odkiaľ konflikty vyrastajú a kam presahujú. „Vojna nie je len bum-bum,“ hovorieval. Vojna bola podľa neho komplexná, bol to hlavne sociálny, kultúrny, náboženský a dejinný fenomén.

Sebe samému dal za úlohu mapovať odraz konfliktov v bežnom ľudskom živote. Ale až po tom, čo si vyskúšal kariéru športového novinára, ktorým sa stal ako osemnásťročný. Zakrátko si našťastie uvedomil, že slová mu na papier neplynú tak ľahko ako svetlo do objektívu. „Lebo fotografia je pre mňa skutočne foto-grafia - písanie svetlom,“ znie jeho slávny výrok. Abbas sa stal fotografom koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, dokumentoval vojny, hnutia za nezávislosť, ale aj historický boxerský zápas Muhammada Aliho s Georgeom Foremanom. Keď fotil v Zambii, prežíval neľahké časy. „Bol som veľmi ďaleko od domova a mal som len nejakých tisíc frankov. Mladší fotografi mi vždy tvrdia, aké mám šťastie, že som sa do fachu vrhol, keď bolo ešte všetko lacné. Ale kdeže! Aj vtedy musel byť fotograf vynaliezavý.“

Potom prišla dejinná náhoda – keď bol Abbas v starej vlasti, v Iráne, vypukla tam revolúcia proti šachovej vláde. Spočiatku tú revoltu podporoval, pretože šachov režim považoval za príliš autokratický. „Nemôže predsa o všetkom rozhodovať jeden muž,“ dôvodil. Na rozdiel od mnohých iných komentátorov, sledujúcich dianie, však dosť rýchlo rozpoznal brutálny potenciál povstania proti šachovi – a najmä odsúdil spôsob, akým si ľudový odpor privlastnili ajatolláhovia. Na slávnych záberoch, ktoré zverejnil napriek odporu svojich priateľov-revolucionárov, zachytil predzvesť diktatúry, čo v Iráne po zvrhnutí šacha vládne dodnes.