Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Klasiky aj krížence „novej drámy“

.milo Juráni .kultúra .divadlo

Dni, keď divadelní tvorcovia považovali súčasnú slovenskú drámu za plytkú, zmätočnú a tematicky nezaujímavú, sú definitívne preč. Dnes sa nik nesťažuje ani na nedostatok nových textov. Najlepším zrkadlom trendu je festival Nová dráma / New drama.

Klasiky aj krížence „novej drámy“ PRESSFOTO DEBRIS COMPANY Grand Prix festivalu Nová dráma získal súbor Debris Company s inscenáciou podla predlohy WOW! Eugena Gindla, ktorá je kombináciou filozofického textu, choreografie a videoprojekcie.

doba, zdá sa, nežičí klasickým dramatikom od stola. Z takých textov v aktuálnom ročníku festivalu vychádzala len tretina inscenácií hlavného programu. Režiséri Michael Vyskočáni, Marián Amsler a Eduard Kudláč vybrali overené, aj keď neohrané zahraničné hviezdy – dramatika Duncana Mcmillana a Ivana Vyrypajeva. Obaja majú cit pre súčasnosť, inak sú celkom odlišní. Prvý veľmi neexperimentuje, píše na hranici kvalitného mainstreamu. Druhý v istom duchovnom opare rieši rozpad súčasnej spoločnosti. V interných debatách z týchto „klasík“ najviac rezonovala Amslerova inscenácia Mcmillana o drogovo závislej herečke Ľudia, miesta, veci z divadla Andreja Bagara v Nitre. Jedno z mála veľkých plátien na festivale malo neohranú tému a ponúklo herecký „nášup“ jednotlivcov aj zboru, režijné nápady a dynamické architektonické riešenia. Znie to ako vrchol festivalu a čo sa týka výkonu hlavnej predstaviteľky Barbory Andrešičovej aj bol. Stále však ide o inscenáciu, ktorá vyzerá ako inscenácia – stojí na príbehu, herci hrajú konkrétne postavy a vedú zmysluplné dialógy. Skrátka, prívlastkom „nová“ sa pýši najmä preto, že predloha pre ňu vznikla iba nedávno a nešponuje hranice divadla ako umeleckého druhu.  

zavďačiť sa a nezavďačiť divákom

Najnovší nie je ani trend divadelných adaptácií beletrie, no veľmi populárne sú adaptácie filmových predlôh. Do programu Novej drámy sa dostala len malá vzorka. České režijné duo SKUTR v Astorke KORZO 90´ inscenovalo Lásky jednej plavovlásky a začínajúci režisér Martin Hodoň na drámu bez dramatických situácií spracoval Wernera Schwaba. SKUTR sa chceli zavďačiť divákom. Možno preto sú ich Lásky presladený pestrofarebný gýč, prepchatý pesničkami na prepchatej scéne. Schwabom sa, naopak, tvorca divákom nikdy nezavďačí. Obraz vyhorených staromanželov, ktorí sa dusia v nemennom kolobehu, je kruto autentický. Hodoň vie na javisku vytvoriť plazivú večnosť bežnosti. Zuzana Jankowska a Vlado Zboroň hrajú v Pomaly plynúcich dňoch najmenej, ako vedia, a to úplne stačí, aby vznikol obraz o prázdnom spolužití. Desivo smiešne, no reálne.   

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite