vyrážame z ranča v Kamienke pár kilometrov za Humenným. Je päť hodín ráno a ja spolu s dvoma kamarátmi sedíme v sedlách. Rišov dvadsaťročný arab vyzerá, akoby mal hneď zajtra umrieť. Nedali by ste zaňho ani deravý groš. No po pár kilometroch mu nestačia ani môj andalúzsky žrebec, ani ďalší špičkový westernový kôň.
Rišo nám na svojej „mrcine“ beznádejne uniká pred strmými kopcami, ktoré nás vtiahnu do Vihorlatských vrchov. Kone fučia už po hodine jazdy. Následne prechádzame po nádhernom obrovskom lese, ktorý sa končí až hlboko na Ukrajine či v Poľsku. Stratiť sa tu môžete v priebehu pár sekúnd. Richard nás čaká pri studničke a vyčítavým pohľadom nám dáva najavo, že meškáme. Fľaše máme prázdne, tak horúčkovito napojíme kone a až potom sa napijeme aj my. To je základné pravidlo každej našej konskej cesty: Kôň je vždy na prvom mieste. Keď sú napojené kone aj my, uvedomujem si, že už fakt nevládzem. Viac som šiel do kopca pešo vedľa koňa než na ňom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.