česi majú Cimrmana, my Štefánika. Iste, na prvý pohľad je to uletené porovnanie. No keď sa smejeme na tom, čo všetko Cimrman stíhal a zvládal, kde bol a čo zažil, smejeme sa uvoľnene. Vieme, že je to vymyslená postava. Štefánik akoby toho stíhal podobne veľa, no bol reálnou postavou. Ako mohol tento šťúply chudorľavý muž stihnúť všetky svoje kariéry za jeden život, navyše nie veľmi dlhý? Oplatí sa teda skúmať ho a vyrovnávať sa s ním – obdivným, kritickým i humorným spôsobom. Veľkorysý Štefánik to všetko na svojich krehkých pleciach unesie. A dramatikom uľahčil prácu tým, že si písal denníky, napísal veľa listov. Pri hľadaní dramatickej kostry tak bolo z čoho vychádzať.
úctivá poklona
Pred rokom sa konala v nitrianskom Divadle Andreja Bagara premiéra pôvodnej hry s názvom Štefánik – slnko v zatmení. Napísala a zrežírovala ju Eva Borušovičová, autorka scenára k filmu Jánošík – pravdivá história v réžii Agnieszky Holland a Katarzyny Adamik, kde si trúfla na trochu iný pohľad na nášho ľudového hrdinu. Tentoraz však nešlo o nijaký veľký experiment či „iného Štefánika“, než na toho, na akého sme zvyknutí.
My sme videli predstavenie doobeda v plnej sále so stredoškolskými študentmi. Bolo to ideálne publikum, keďže predstavenie je určené najmä pre ľudí, ktorí sa Štefánikom ešte potrebujú nadchnúť a pochopiť jeho veľkosť, silu, odhodlanie. No potrebujú sa aj pousmiať nad príjemne odľahčenou scénkou a najmä inšpirovať sa a odchádzať z predstavenia so záplavou otázok: A ja, mám také ambície? Kladiem si na seba také nároky ako Štefánik? Nemôžem sa aj ja pokúsiť stať sa významným mužom, významnou ženou?
Toto sa Borušovičovej podarilo – tí študenti boli v hľadisku najprv roztržití, odmietali úplne si vypnúť mobily, ešte niekoľko minút po začiatku letmo prelietavali instagramom a fejsbúkom, a spacifikoval ich až rázny pokrik učiteľky, aby sa konečne ponorili do dramatickej hry. Vnorili sa do nej rýchlo, lebo na začiatku videli mladého muža, ako sa háda s otcom, túži po svete, je trochu ľahkovážny, trochu zasnený, no aj pôvabný vo svojej mladosti. Štefánik, našťastie, nemal taký nudný a príkladný život, ako povedzme Jozef Miloslav Hurban. Bol to bohém i človek vyhľadávajúci riziko, adrenalín, cesty do vzdialených krajín. To všetko mladého človeka oslovuje, tomu rozumie. Dokonca aj Štefánikovmu večnému úteku pred ženami, ktoré ho túžia mať len pre seba ako zodpovedného otca a živiteľa rodiny. Aj v tom je Štefánik súčasný, až hipstersky moderný.
„Ako režírovať komediálne divadelné predstavenie o tragickom hrdinovi ovenčenom pátosom?“
No občas sa to v Borušovičovej hre zadrhne a ide sa do detailov, ktoré v skratke nefungujú (najmä v časti o legionároch a úlohe Štefánika v tomto príbehu). Tam sa hľadisko plné študentov rozhučí a herci musia pridať na intenzite hlasu. Hlava prestáva absorbovať toľko zákrut.
No potom príde nádherná a vtipná scéna Štefánika s jeho neuspokojenými milenkami, snúbenicami či frajerkami, hľadisko sa opäť baví a uvoľnene smeje. Lebo na chvíľu nie je Štefánik len vzorovou postavou, ale aj hochštaplerom a frajeríkom, ktorý vie ženy očariť, trochu aj využiť a ponechať ich svojmu osudu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.