odkedy vstúpilo na našu knižnú scénu vydavateľstvo Absynt s reportážami o ťažkých ľudských osudoch, visí vo vzduchu otázka, či môže byť utrpenie „tam ďaleko od nás“ naozaj také veľké, ako ho opisujú zahraniční korešpondenti. Alebo títo majstri slova vždy situáciu iba nafúknu a cez svoje objektívy sa zamerajú len na výsek, ktorý zdôrazňuje enormné zlo, násilie a agresiu? Tá otázka vzniká preto, lebo sa nám cudzie utrpenie javí neúmerne väčšie než to, s ktorým sa stretávame v bezpečnejších krajinách sveta. To, že aj dnes existujú ľudia, ktorí sú schopní neobyčajných zverstiev, sme ešte ochotní pripustiť. No že je toho zverstva až toľko a v takej miere? Ak sa do tých krajín sami nechystáme, neostáva reportérovi iné, než si získať našu dôveru a presvedčiť nás, že to, o čom píše, je pravda.
prípad Kapuściński
Kým sa dostaneme k Vylúčeným, najskôr malé intermezzo. Kto čítal reportáže Ryszarda Kapuścińského, mohol prežívať až literárny zážitok z kníh novinára, ktorý nielen opisuje to, čo vidí, ale svoje texty obohacuje aj o podnetné sprievodné úvahy. Vynikajúca štylistika z neho spravila hviezdu poľskej reportážnej literatúry. A do toho vstúpi iný Poliak a reportér, Artur Domosławski, ktorý o ňom napíše životopis s názvom Kapuściński non-fiction.
Bolo to ešte v roku 2010 a životopis anglosaského strihu sa stal bránou k novej forme písania životopisných kníh v Poľsku. Domosławski si svojho predchodcu váži, no výška autority nie je preňho brzdou, ktorá by mu znemožnila pozrieť sa naňho s kritickým odstupom. Obraz Kapuścińského ako skvelého reportéra je jedna vec. Druhá je jeho tridsaťročná komunistická minulosť spolupracovníka poľskej tajnej bezpečnosti. A tretia vec je skutočný Kapuściński, zbavený nánosov vlastnej sebaprojekcie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.