Previnilé potešenia zo seriálov

tomáš Němeček, novinár

To bych nikdy nepřiznal, protože čtenáři .týždňa i respondenti ankety jsou pro mě slušná společnost. Dále bych to nepřiznal proto, že žádnými pocity provinilých potěšení netrpím: od nezajímavých seriálů odpadnu po prvních zkušebních zhlédnutích, například od Hry o trůny (bylo tam příliš málo násilí a incestních vztahů) nebo od Ordinace v růžové zahradě (s incestními vztahy už to bylo lepší, ale v násilí měli přidat). Futuramu přiznám ochotně, z některých výroků robota Bendera čerpám dodnes inspiraci („This is the worst kind of discrimination there is: the kind against me!” nebo „Anything less than immortality is a complete waste of time”). Ale vlastně, když se tak ptáte... obvykle ve společnosti nepřiznávám, že jsme se s dětmi dívali na Prasátko Peppa – a mělo to něco do sebe."

dorota Nvotová, hudobníčka a herečka

Ja som ako tehotná pozerávala na TLC dokumentárny seriál I Didn't Know I Was Pregnant. A predstavovala som si, hladkajúc si brucho, že o tom vôbec neviem.

juraj Malíček, popkultúrny teoretik

To záleží od parametrov tej slušnej spoločnosti, nemám problém priznať sa takmer s ničím, ale je pravda, že sám pred sebou sa hanbím ako ten pes. Ona je to až taká obsedantná posadnutosť, či čo, ale nemôžem sa zbaviť na závislosti od Súdnej siene.

peter Bálik, redaktor .týždňa

Telku takmer nepozerám, ale jednu vec si nenechám ujsť. Archívne zamyslenie Janka Lehotského, ktoré sa vysiela v rámci relácie Noc v archíve. Janko si pletie slová, jeho príbehy nemajú pointu a často ani zmysel. Ale stojí to za to. Už len pre slovné spojenia „made in Janko Lehotský“ ako „dodatková skladbovitosť“ alebo „zemetrasujúca situácia“. V našej kapele už zľudoveli. Zdá sa, že Kubovčíkov Janko Rehotský prišiel o prácu. Nie je nad originál.

„Ten pocit, keď je niečo také veľmi zlé, primitívne a trápne, že si to z nejakého dôvodu chcete pozrieť znova.“

tomáš Čejka, zoológ

Ja si tak raz za tri až päť rokov musím pozrieť celú Nemocnicu na okraji mesta. Jednoducho dostanem absťák a musím si dať dávku vtipného a šarmantného Štrosmajera, nevtipného, ale nonšalantného Blažeja, prispatej sestry Iny, ušlechtilouna ušlechtilého primára Sovu a jeho skvelej dominy MUDr. Fastovej alias Dany Medřickej. Ostatných viac-menej vždy tak nejako odfiltrujem, hlavne zväzácky pozitívnu Čeňkovú. Našťastie mám strašné slabú pamäť, takže väčšinu replík si, na rozdiel od mojej ženy, napamätám. Tá len tichučko trpí v kúte susednej izby. Určite je v tej mojej nemocničnej obsesii aj trocha takého psychohygienického spomienkového sentimentu, ktorý raz za čas potrebujem.

marína Gálisová, redaktorka .týždňa

Pozerám práve poslednú sériu 70s Show. Americký retro sitkom nakrútený na prelome deväťdesiatych a nultých rokov, zrodil hviezdy ako Ashton Kutcher a Mila Kunis, posledná séria prebehla bez viacerých hlavných postáv a so zúfalým hľadaním námetov. Úpadok par excellence, zo strany tvorcov a asi aj z mojej. Ale v rodine sme si sľúbili vydržať. Keď sme to už sledovali od prvej, dáme to.

viktor Suchý, Kabinet pomalosti

Tentoraz so mnou (zasa) nebude sranda: nikdy som nepozeral reality šou, ani nekonečné seriály. Z Jednoduchej Márie, Dallasu a Mojsejovcov som videl po 10 minút. Dlhodobo som pozeral jediný seriál – Beverly Hills 90210 – a aj ten v primeranom veku. Priznať sa môžem k Nemocnici na okraji mesta, tú som videl celú aspoň štyrikrát. A pokúšal som sa na ňu nadviazať Ordináciou v ružovej záhrade, no nebolo to celkom ono. K fascinácii medicínskym prostredím (som z lekárskej rodiny) patrí aj séria českých filmov o básnikoch, najmä druhý diel Jak básníci přicházejí o iluze z roku 1984, kde Šimon Šafránek študuje na lekárskej fakulte. Evka mi radí, napíš tam aj Master of None, to sú takí súčasní Priatelia. A spomenul som si na Baywatch. Tak predsa!