filozofa Milana Šimečku zatkla polícia v máji 1981 a na trinásť mesiacov ho nechala vo väzení. Tam vzniklo niekoľko listov, ktoré možno bez okolkov označiť za veľkú literatúru. Šimečkov syn, spisovateľ a dnes komentátor Denníka N, si tie listy ukladal a v roku 1984 ich vydal aj s vlastnými komentármi. Vtedy Světelná znamení vyšli prvýkrát ako samizdat v Petlicích a Fragmente K, a v roku 1991 v Arche. Dnes vychádzajú opäť v novom šate s fosforeskujúcou obálkou a predhovorom Moniky Kompaníkovej. Prečo je tu toto nové vydanie? Je to nostalgia? Oživenie zabudnutého? Alebo pokus premyslieť to celé ešte raz?
konzervatívny syn-kustód
V úsilí uchovať niečo je kus konzervativizmu. No dobre, to neznamená, že by bol hneď Martin M. Šimečka ideovým konzervatívcom, no istotne je človekom, ktorý chce uchovať v čase niečo dôležité z minulosti vlastnej rodiny. A to predsa konzervatívny čin je: udržať pri živote to, čo pre nás nesie hodnotu a význam. V tomto prípade sú to listy jeho otca z väzenia, no aj synove komentáre k nim. Oboje tvorí celok, ktorý sa však nedá celkom presne nazvať dialógom. Na dialóg sa odpovedá, na komentár odpoveď zväčša neprichádza. Kritický komentár je marginália, rozvinutie či posunutie významu; komentár zbavuje základný text mýtických nánosov, hrdinské reči uzemňuje a to, čo sa zdá priam až posvätné, zas profanuje. Týmto typom správy o texte a komentári sú aj Světelná znamení. Ako také niečo vyzerá?
Otec sedí vo väzení, v tej sivej rakete, ako ju nazýva, ktorá uháňa ďaleko do vesmíru a vzďaľuje ho od rodiny aj od bežného plynutia času tam za múrmi väzenia. Veci, ktoré kedysi existovali, mu teraz nielenže chýbajú, ale zdá sa mu, akoby vôbec neexistovali. Spomína si na detaily z rutinných činností, ktoré doteraz pokladal za samozrejmosti, a náhle zatúži, aby boli realitou, no ostali preňho iba spomienkou. Medituje nad tým, ako by teraz ocenil voňavé a čisté oblečenie, ako by si robil tajné zásoby mydla, kolínskej, príborov, čistých spodkov, sprejov a saponátov, a to aj napriek tomu, že ich pokladá za svinstvo, čo ohrozuje životné prostredie. Chýba mu čistota. Do tejto zasnenej spomienky sa zamieša synov komentár, iná spomienka na to, ako chcel otec, oholený a vyvoňaný kolínskou, ísť s mamou a chlapcami na prechádzku, no ona to odmietla, pretože si vzal na seba špinavú košeľu. Ten zápach kolínskej navyše syn neznášal. Jeden text, plný idealizmov, okamžite vyvažuje každodenná realita druhého. Tento diskurz tu syn-kustód, strážiaci dedičstvo svojho otca, uchováva a odovzdáva v novom pôsobivom vydaní pre ďalšie generácie čitateľov. Kustódi sú už raz takí, vždy konajú konzervatívne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.