Tri o šesťdesiatom ôsmom

ešte doteraz neutíchol rozruch vyvolaný usídlením sa Nočných vlkov na Slovensku. Teda vybudovaním pobočky ruského motorkárskeho gangu, ktorý pod zámienkou kladenia vencov padlým krajanom šíri vo východnej Európe ruský nacionalizmus. Preto je dobré, aby sme si históriu poriadne zopakovali. Tri mladé slovenské autorky – filmárka Barbora Berezňáková, dizajnérka Pavlína Morháčová a producentka Eva Vozárová nakrútili dokumentárny film Spýtaj sa vašich. Je založený na spomienkach ľudí z osudovej noci z 20. na 21. augusta 1968, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Autorky sa týmto projektom, ktorého súčasťou je aj webstránka, pokúsili ukradnúť túto tému historikom a posunúť ju do verejného priestoru. Nezostávajú pritom len pri vojenskej agresii. V tejto téme sa vynárajú aj iné motívy, akými sú hrdinstvo obyčajných ľudí, normalizácia, emigrácia, nostalgia za minulým režimom alebo dilema dnešných mladých ľudí o odchode zo Slovenska za lepším životom.    

ako sa to začalo?

Pavlína: Pred rokom som čítala Mňačkovu Siedmu noc, ktorá ma tak vtiahla, až som pocítila, aký zásadný moment to bol a že sa o tom potrebujem viac rozprávať. Napríklad s rodičmi. Predtým to bol pre mňa iba jeden zo zárezov na časovej osi a dátum, ktorý by som si mala pamätať. 

Barbora: Sedeli sme s Pavlínou v Cvernovke a bavili sa o tom. Vtedy mi napadlo, že nakrúťme rozhovory s našimi rodičmi a rodičmi našich kamarátov, nech nám porozprávajú, ako si spomínajú na 21. august 1968. Začali sme robiť dokument, ale do 26-minútového filmu sa veľa ľudí nezmestí, a tak Pavlína prišla s nápadom, že spravme aj nejaký web.

jedna vec je dostať nápad, ale čo bolo zlomovým bodom, že ste sa do tohto projektu pustili?

Pavlína: To, že Barbora má ťah na bránu a že vycestovala do Ameriky. 

prečo práve tam?

Barbora: Išla som tam kvôli iným veciam, ale keďže som projekt mala už v hlave, povedala som si, že skúsim nakrútiť aj nejakých emigrantov, ktorí odišli po auguste 68. Okrem toho som sa do dokumentu pustila aj preto, že stále riešim to, čo ostatní mladí ľudia u nás. Či odísť, alebo neodísť. Nad niečím podobným uvažovali aj naši rodičia, keď prišli tanky. Táto otázka sa tak stala jedným z leitmotívov nášho filmu. Keď som začala nakrúcať, oslovila som ÚPN a RTVS, ktorí chceli ísť do toho s nami, a tak projekt rástol. Rozhodla som sa osloviť čo najširší okruh ľudí. Vo filme vystupujú intelektuáli, ale aj kurič z Čiernej nad Tisou. Zozbierali sme množstvo príbehov. Napríklad jedna pani, ktorá šla náhodou okolo, nám mimo kameru povedala: „Jaj, keď prišli, to boli také deti. Pri ceste boli jablká a hrušky, ešte zelené, a oni to všetko zjedli, takí boli hladní.“ Prišlo mi to dojemné. Ona si na veľkú geopolitickú vec spomenie cez to, že vojaci boli hladní. Tu je vidno, ako sa politika láme na životoch bežných ľudí.