pri storočnici vzniku Československa si pripomíname veľa mien, väčšinou tých, ktorí sa o to najviac zaslúžili. No boli aj takí, ktorým vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov až tak nevyhovoval. Snívali iné, nebezpečné sny: o návrate do monarchie, o samostatnosti, ktorá mala rôzne podoby. Jedným z týchto nespokojencov bol Vojtech Tuka, dnes známy najmä ako jeden z najradikálnejších členov HSĽS, ktorý sa stal na Hitlerovo osobné želanie ministrom zahraničných vecí slovenského štátu, a mal zásadný vplyv na konečné riešenie židovskej otázky.
Tuka nebol nijaký „nímand“, ale študovaný (aj v Berlíne a Paríži) profesor štátneho a medzinárodného práva, v rokoch 1939 až 1942 aj rektor vtedy už Slovenskej univerzity. Akademické pôsobenie bol jeden z plánov, ako ho dostať preč z politického života. Paradoxne sa o to usiloval najmä Jozef Tiso.
Kým sa z Tuku, tohto vysoko ambiciózneho muža, stal pronacistický vykonávateľ požiadaviek Vodcu, mala jeho kariéra zvláštny priebeh. Od roku 1929 do roku 1937 ho posadili za mreže po obvinení z vojenskej zrady, špionáže a úkladov proti republike. A práve tomuto procesu sa venuje kniha historika Petra Fedorčáka Tuka proti republike.
maďarón a iredentista
Fedorčák svoju knihu nepíše ako životopis, zaujíma ho najmä proces z roku 1929. Tuka mal vtedy päťdesiat rokov, no politicky aktívny bol už od svojej tridsiatky. Najskôr po slovensky takmer vôbec nevedel, slovenčinu sa učil len postupne, a aj to zrejme len z čisto oportunistických dôvodov. Bol považovaný za „maďaróna“, človeka slovenskej národnosti, ktorý sa sám radšej pokladal za Maďara.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.