Chladná femme fatale

tento víkend bude mať u nás na festivale Projekt 100 premiéru film Nico, 1988 o živote nemeckej speváčky Nico. Bola Warholovou superstar a neskôr aj nadanou hudobníčkou. Napokon zomrela polozabudnutá, potácajúca sa na okraji spoločnosti. Najnovší film sa pokúša odpovedať na ťažkú otázku, kto bola vlastne Nico. Jej osobnosť je aj po smrti zahalená rúškom tajomstva a nezodpovedaných otázok. Je to príbeh dievčaťa, ktoré úspech vymenilo za umenie a nakoniec svoj život utopilo v heroíne. Popri všetkých jej životných peripetiách stále skladala piesne, ktoré znejú, akoby prichádzali zo záhrobia. Hovorí sa, že Nico mala smrť radšej než život. Nemá to ďaleko od pravdy.

detstvo v troskách 

V tom príbehu sa zrkadlí celé 20. storočie. Nico sa narodila krátko pred druhou svetovou vojnou 16. októbra 1938 ako Christa Päffgen. Svojho otca takmer vôbec nepoznala. Keď bola malá, narukoval a odvelili ho na východný front. Z Ruska sa už nevrátil. Rodine povedali, že padol, no sú aj iné verzie. Vraj sa zbláznil po bombovom útoku a Gestapo sa ho zbavilo ako nepotrebného vojaka. Podľa iných ho zastrelili po tom, čo sa prevalilo, že pomáhal Židom. Christa vyrastala pod nebom, z ktorého mohla každú chvíľu padnúť nejaká bomba. Koniec vojny prežila s mamou na vidieku, kam utiekli z Berlína pred postupujúcim frontom. Zdecimovaná krajina sa ponížená a otrasená prebúdzala z toho, čo spôsobila. Nico nikdy nenašla svoj domov, no keď v 80. rokoch na chvíľu zakotvila v postpunkovom Manchesteri, cítila sa tam dobre. Ošarpané ulice severoanglického mesta jej pripomenuli trosky povojnového Nemecka.

Tak ako takmer každý Nemec, aj jej rodina začínala od nuly. Oproti iným však mala jednu výhodu. Bola krásna, vysoká, dbala na svoj vzhľad a vedela to využiť. Už ako dievča získala džob modelky a na reklamných plagátoch jej dokonalá tvárička propagovala drahé veci, ktoré si jej rodina vôbec nemohla dovoliť. Bohužiaľ, na svoju krásu v puberte aj doplatila. Počas brigády vo vojenskom tábore ju znásilnil americký vojak. Odmalička bola tichá a uzavretá, no táto smutná udalosť spôsobila, že sa ešte hlbšia ponorila do svojho sveta.   

„Filmári sa správne rozhodli zamerať sa na posledné dva roky jej života, keď speváčka prechádzala vlastnou sebareflexiou.“

V šestnástich si ju všimol nemecký fotograf Herbert Tobias, ktorý jej dal nové meno – Nico (to pôvodné sa jej vraj tak či tak nepáčilo, lebo znelo príliš nemecky) a ponúkol jej prácu v Paríži. Tam sa stala hviezdou módnych časopisov, cez ktoré sa dostala do vysokej spoločnosti. No rola modelky sa jej zdala primalá a nepostačujúca. Neznášala, keď ju okolie posudzovalo len na základe jej zovňajšku. Chcela viac. Koncom 50. rokov začala chodiť na herecké kurzy a neskôr si zahrala vo viacerých filmoch. Tým najúspešnejším bol Felliniho Sladký život, kde si vo vedľajšej úlohe zahrala samu seba – Nico.