Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Plagát nestrhneš

.anton Vydra .kultúra

Nie je plagát ako plagát. Sú také, ktoré vídavame často po našich uliciach: niekedy sú fádne, inokedy celkom hravé. Plagát v galérii je však predsa len niečo iné. Aj on oznamuje, kričí a vyzýva – no tentoraz inak, osobnejšie.

Plagát nestrhneš TRIENÁLE PLAGÁTU TRNAVA Lech Majewski: Poster Must Sing, 2011. Poľský grafik získal cenu Master’s Eye Award pre medzinárodne uznávanú osobnosť grafického dizajnu.

jeseň 1991. V Galérii Jána Koniarka v Trnave sa práve uskutočnila súťažná výstava, pre ktorú sa pôda pripravovala už dlho predtým. Skupina ľudí okolo grafického dizajnéra Jozefa Dóku ml. sa rozhodla pripraviť konečne poriadnu prehliadku slovenskej plagátovej tvorby. A hoci na prvom ročníku trnavského Trienále plagátu nevystavovali zahraniční hostia, porota podujatia už medzinárodná bola. Nikto vtedy nemohol tušiť, že podujatie prežije až do dnešných dní a že dejiny plagátu ako svojbytného druhu umeleckého diela sa tak skoro neskončia. Vo štvrtok 13. septembra 2018 sa dvere trnavskej galérie otvoria pre plagátovú tvorbu opäť a tentoraz aj jubilejne, už desiatykrát.

príbeh o sklenej veži

Nápad spraviť v Trnave veľkú plagátovú výstavu sa začal rodiť ešte za socializmu v hlave Jozefa Dóku ml. (1948 – 2011). V roku 1980 sa Dóka prihlásil na Medzinárodné bienále plagátu, ktoré sa konalo vo Varšave. Odniesol si odtiaľ čestné uznanie pre účastníkov so zdravotným postihnutím a takisto prezývku Toulouse Lautrec po slávnom francúzskom grafikovi, ktorého tak trochu pripomínal. Asi v roku 1982 už koketoval s myšlienkou vytvoriť niečo podobné aj v Československu. Dóka mal síce komplikovanú povahu, no bol veľmi talentovaný. Celý život trpel na následky detskej obrny, chodieval s ťažkosťami s barlami, takže sa mu najlepšie pracovalo tam, kde bol – v Trnave. Tu chcel naplniť aj svoj sen. Keď svoju prvotnú predstavu predniesol pred vtedajším vedením trnavskej galérie, komunistickí činitelia boli blahosklonní a s prehliadkou napodiv súhlasili. Až na to, že si vyžiadali koncipovať ju ako výstavu plagátovej tvorby výlučne socialistických krajín. To bolo niečo, čo sa Dókovi z duše protivilo. Na svoje skutočné Trienále tak musel čakať ešte ďalšiu dekádu, až kým sa v roku 1991 naozaj neotvoril jeho prvý ročník.

TRIENÁLE PLAGÁTU TRNAVA

Dókova pôvodná predstava o Trienále bola veľkolepá. Ľubomír Longauer, ktorý patril do skupiny pôvodných iniciátorov výstavy, hovorí, že Dóka za ním prišiel po varšavskom bienále s tým, že sa rozhodol stať slávnym a že chce v Trnave, vtedy ešte po poľskom vzore, spraviť takisto Medzinárodné bienále plagátu. Každý účastník mal podľa neho poslať do súťaže desať plagátov. Z tých chcel spraviť nielen zbierku, čo sa napokon aj podarilo, ale aj múzeum. Neskôr, v roku 1997, spolu s architektkou Zuzanou Nádaskou dokonca pripravili pre také múzeum aj projekt. Mala to byť futuristická sklená veža, ktorá by sa vypínala nad Trnavou, priamo v centre. V slovenskom Ríme by tak ku kostolným vežiam pribudla nová, ktorá by jednak uzatvárala Trojičné námestie, a zároveň by stála pri budove Slovenskej pošty, v línii uprostred medzi Mestskou vežou a Bazilikou sv. Mikuláša. Sklo ako jej základný materiál mal zvýrazňovať transparentnosť a otvorenosť múzea pre širokú verejnosť.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite