Ľúbia ľuberi Ľube? Náš Danko ich ľúbi

začnime inde, v ruskom meste Ľubercy. Leží asi 20 kilometrov juhovýchodne od Moskvy a za sovietskych čias bolo a dodnes je priemyselným centrom, kde sa vyrábajú ťažké poľnohospodárske mechanizmy, ale aj munícia a vojenské vrtuľníky. V 80. rokoch 20. storočia sa tam začali objavovať takzvaní „ľuberi“, skupiny chlapcov z robotníckych rodín vo veku 15 až 18 rokov, ktorí sa venovali kulturistike a bojovým umeniam, hoci tie boli v tom čase v Sovietskom zväze oficiálne zakázané. Ich cieľom vraj bola záchrana ZSSR pred nezdravými vplyvmi z „prehnitého Západu“.

bitkári z posilňovní

Ľuberi údajne nepili a nefajčili, vyznávali zdravý životný štýl, stretávali sa v podomácky zariadených posilňovniach v suterénoch sídliskových domov a chceli byť bojaschopní v prípade, že by ich krajine a socializmu hrozilo nebezpečenstvo. Zároveň to mala byť aj akási príprava chlapcov na službu v sovietskej armáde. Tŕňom v oku im boli subkultúry, ktoré začali na sklonku socializmu a začiatku perestrojky rásť ako huby po daždi.

Prvýkrát sa o ľuberoch dozvedeli ľudia vďaka článku v časopise Ogoňok z januára 1987. Jeho autor Vladimir Jakovlev opísal tento nový fenomén, a oslovil tak zástupcov ľuberov, ako aj neformálov (moskovských pankáčov, hipisákov či metalistov). V tom čase sa ľuberi stavali do pozície samozvanej mravnostnej polície či radikálnych komsomolcov –pankáčom strhávali odznaky a rušili číra, hipisákom násilím odstrihávali dlhé vlasy a odstraňovali náramky, metalistom zabavovali cvočkované kožené bundy a väčšinu z nich aj preventívne zbili za nesovietsky výzor. Samotní ľuberi nosili vlasy ostrihané nakrátko, obliekali si široké kárované nohavice, biele alebo kockované košele, prípadne tričká, v ktorých sa im lepšie rysovali vypestované svaly, k tomu úzke čierne kravaty, kárované šiltovky a v zime prešívané bundy. Obľubovali aj vojenské opasky s kovovou prackou, praktické pri hromadných bitkách. Jedna z týchto bitiek sa odohrala na Červenom námestí, kde ľuberi napadli údajných mladých fašistov, ktorí tam vraj prišli oslavovať Hitlerove narodeniny. Kto by bol povedal, že nálepkovanie nepriateľa slovom fašista má v Rusku takú dlhú tradíciu!

„Pozoruhodné na príbehu ľuberov je, že hoci sami nezanechali výraznú stopu v ruskej kultúre, stali sa inšpiráciou pre iných.“

Návštevy Moskvy ľubermi sa v druhej polovici 80. rokov stupňovali a prerastali do pouličných bojov – niekoľko desiatok až stoviek ľuberov dokázalo narobiť poriadnu šarapatu v Parku Gorkého, na Arbate, Krymskom moste či iných vychytených miestach, kde sa stretávali skupiny neformálov. Chodievali aj na diskotéky, kde boli ich obeťami najčastejšie breakdanceri. Hoci sami boli fyzicky dobre pripravení, do bitky sa púšťali najmä vtedy, keď boli v presile. Výsledkom bývalo množstvo zranených a občas niekto aj neprežil. Sovietska milícia sa pri týchto potýčkach správala zdržanlivo – medzi milicionármi a ľubermi vraj existovala tichá dohoda o neútočení; mladí svalovci vlastne za nich robili špinavú robotu. Okrem toho bolo málo pravdepodobné, že práve pankáči alebo metalisti sa pôjdu sťažovať milicionárom. Stávalo sa tiež, že ľubermi zhabané „trofeje“ (odznaky, kožené bundy) sa po čase znovu objavili na čiernom trhu. Jednou zo subkultúr, ktorých mali v tom čase ľuberi plné zuby, boli aj moskovskí motorkári. Ich vodcom nebol nik iný ako Alexander Zaldostanov, dnešný hlavný Nočný vlk. Občas sa stávalo, že skupina ľuberov napadla aj rovesníkov, ktorí na prvý pohľad nepatrili do nijakej subkultúry – jednoducho, chceli potrestať „nenažraných Moskovčanov“. Na rozdiel od ľuberov z robotníckych rodín boli totiž členmi subkultúr často aj deti bohatých komunistických papalášov.