komiks sa vníma ako poklesnutý žáner nielen v Rimavskej Sobote. Sme mu síce ochotní uznať štatút kultúrneho fenoménu, to však ešte nie je automaticky kultúra. Deväť z desiatich snobov komiksom pohŕda, ten desiaty nemá názor.
V skutočnosti sa o tom, či môže byť komiks umením, vôbec netreba baviť. Stačí si pozrieť Giottove komiksy na stenách talianskych kostolov alebo Majlingove komiksy na pultoch slovenských kníhkupectiev. A debata sa končí skôr, než sa vôbec začala.
Sedem storočí medzi Giottom a Majlingom pritom prineslo v komikse vlastne len dva zásadné posuny, ktoré Majling využíva v plnom rozsahu. Prvým je časté používanie čierno-bielej kresby, ktorej význam sa naplno prejavuje pri pokusoch preniesť komiks na filmové plátno (všetci tí niečomani pôsobia rozpačito, naozaj plnokrvné sú len filmy ako Sin city a Alois Nebel, ktoré dôsledne prenášajú do filmu nielen príbeh, ale aj výtvarnú – a to čierno-bielu – zložku komiksu). Druhým dôležitým posunom sú bublinky s písmenami. Množstvo a veľkosť bubliniek sú obmedzené, viet preto nie je až tak veľa a sú krátke. Komiks preto dáva vyznieť jednotlivým vetám viac ako bežný text. A Daniel Majling vie písať vety.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.