Najvyššie kritérium je divadelnosť

ako sa človek stane členom umeleckej rady nášho najvýznamnejšieho divadelného festivalu?

Ako študent divadelnej vedy som pracoval vo Festníku, festivalovom denníku. Potom som o festivale písal kritické články do Domino Fóra a Darina Kárová (zakladateľka a riaditeľka festivalu, pozn. red.) ma oslovila. Vraj keď som taký kritický, nech ukážem, ako by to malo fungovať. Odvtedy som tam, bude to viac ako desať rokov. 

divadelná Nitra sa profilovala v 90. rokoch, to sa na jej dramaturgii muselo odraziť. 

Pre Darinu Károvú bolo vždy dôležité robiť festival ako vybočenie z celoročného chodu. Obzvlášť v čase mečiarizmu bol festival názorovou platformou, „ostrovom slobodnej komunikácie“ (slogan festivalu z roku 1998) , kde sa stretávali nielen divadelníci ale aj intelektuáli, opoziční politici. Ministerstvo kultúry ho chcelo cenzurovať, v jednom roku mu siahlo na celý rozpočet, nedostal nič. Festival od začiatku viedol dialóg s kultúrnymi klišé. Po rozpade Československa bolo napríklad veľmi populárne vytvárať, nielen v divadlách, novú národnú kultúru. Na tej nacionálnej vlne sa priživilo mnoho zvláštnych autorov. Divadelná Nitra bola naopak „internacionálna“. Čiže polemika s väčšinovým divadelným aj spoločensko-politickým diskurzom bola festivalu vlastná vždy. 

aká je naša divadelná kultúra dnes? 

Diferencovala sa. Chvalabohu, je omnoha pestrejšia. 

ako ste sa dopracovali k tohtoročnej predpone RE? 

Tento rok je osmičkový, aktuálny je návrat do minulosti čiže REminiscencia, REkapitulácia, REinterpretácia minulosti, REaktivizácia, REkonštrukcia a Republika 100. Ale nemôžeme si len vymyslieť tému, a potom sa snažiť do toho súkať inscenácie. Vždy robíme výskum, čo zaujímavé inscenácie v Európe a inde v aktuálnej sezóne ponúkajú, akými témami sa zaoberajú, diskutujeme o tom, ako tieto témy fungujú či nefungujú, ako sú prítomné či neprítomné v našom priestore, či by mohli byť, nemohli, atď. 

akí boli diváci vtedy a akí sú dnes? 

Boli veľmi zvedaví a zvyknutí na zahraničné produkcie. Aj preto, že ich inak nemali možnosť vidieť. Keď do Nitry pricestovali rané produkcie Krzysztofa Warlikovského alebo iných dnes už veľkých mien, ľudia sedeli na štyriapolhodinovom Hamletovi v poľštine, bez titulkov, aj na schodoch. Teraz už treba divákom ponúknuť celý servis, titulkovanie a v ideálnom prípade niečo „viac než iba divadlo“. Situáciu zmenili médiá, ale i lepšia ekonomická situácia mnohých. Veľa ľudí dnes sleduje prenosy z opier a divadiel na internete, mnohí sú zvyknutí za divadlom cestovať, povaha kultúrnej výmeny sa radikálne zmenila. 

má potom ešte zmysel robiť medzinárodný festival?

Isteže. Divadlo je o živom stretnutí v konkrétnom čase a priestore. Inscenácie, ktoré pricestujú do nášho kontextu, ovplyvnia divákov, ale i tvorcov. Zanechajú stopu v recenziách a iných ohlasoch, vplyv takého hosťovania v našom prostredí je oveľa silnejší, ako keď za inscenáciou pár ľudí vycestuje alebo si ju pozrie v prenose v kine či doma. Hoci priviezť inscenácie zo zahraničia je čoraz ťažšie aj s ohľadom na povahu aktuálnej európskej produkcie.

tá je aká?

V poslednom čase dominuje najprogresívnejšiemu európskemu divadlu trend práce v lokálnych kontextoch, na lokálnych témach. To síce ide na úkor univerzálnosti výpovede, ale ak divák vynaloží trochu úsilia, dozvie sa z takejto inscenácie o kontexte, v ktorom vznikla, oveľa viac. Väčšinou k inscenáciám ponúkame divákovi aj niekoľko informácií v rôznych sprievodných materiáloch, diskusiách, prezentáciách umelcov.