s tohoročnou Veľkou cenou poroty z Berlinale sa domov vrátila už renomovaná európska režisérka Malgorzata Szumowska. Režisérka často využíva na odľahčenie nečakane bizarné situácie. Tak je to i v jej najnovšom filme Tvár. Hneď na začiatku. Úvodná scéna sa začína veľkým výpredajom, pod podmienkou, že zákazníci sa musia vyzliecť. A nie každému sa podarí uchmatnúť si zlacnený televízor. Niektorí ostávajú stáť v spodnej bielizni s prázdnymi rukami. Táto prvá scéna, v ktorej chudobní ľudia bojujú medzi sebou o žiariaci tovar Západu, je metaforou na politickú transformáciu, keď sme sa my, ktorí pochádzame z východného bloku, rozdelili na víťazov a porazených a žijeme v sociálnych nepomeroch.
pichanie do poľského osieho hniezda
Tvorcov inšpiroval skutočný príbeh Grzegorza Galasińského, ktorému lekári v roku 2013 ako prvému Poliakovi transplantovali tvár. Jacek je stavebný robotník, metalista každou bunkou tela. Exot s dlhými vlasmi, ktorý vyzerá trochu ako Ježiš, hoci miestni obyvatelia ho považujú za satanistu. Pracuje na soche Krista, ktorá má byť pompéznejšia a väčšia ako tá v Riu de Janeiro. Je zamilovaný, plánuje si budúcnosť. Nešťastnou náhodou padá z nedokončenej sochy. Keď sa zobúdza v nemocnici s novou tvárou, zisťuje, že je prvým prípadom transplantácie tváre v Európe. Stáva sa mediálnou hviezdou. S touto situáciou je na prekvapenie najviac v pohode Jacek. Je to stále ten istý pojašený chalan. Ostatní naokolo ho však prijať nevedia. Snúbenica nevie, či ho miluje, matka pochybuje, že je to jej syn. Oporou mu je len sestra, pre ktorú je jediným vánkom slobody.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.