čo pre Tatarku znamenalo nemôcť publikovať a písať svoje texty do neistého archívu? Akých démonov si v sebe po celý život nosil a o akých písal? A prečo preňho otázka smrti vždy súvisela s erotikou?
V knihe Pokušenia Dominika Tatarku vám Anton Vydra a Peter Zajac formou rozhovorov zodpovedajú aj tieto otázky a priblížia vám život slovenského spisovateľa a disidenta Dominika Tatarku. Zároveň však položia aj mnoho ďalších otázok, na ktoré si musí čitateľ nájsť odpovede sám.
Okolo Tatarkovej osobnosti sa odvíjajú dialógy, ktoré prechádzajú aj k otázkam slovenskej literatúry, výtvarného umenia, politického a tiež občianskeho života. Dominik Tatarka je tmelom, ktorý tieto úvahy drží pokope. Máme ho pred sebou ako syna, ktorý si musel svojho otca doslova celého vymyslieť, pretože ho nepoznal a v rodine zaujať jeho miesto muža, otca a manžela. No je tu aj jeho vzťah k matke a sestrám, od ktorého sa odvíjajú takmer všetky jeho vzťahy k iným ženám: k manželke, priateľkám, k literárnym aj neliterárnym milenkám.
„Tatarka bol entuziasta, ktorý sa vedel vášnivo vrhnúť do vecí, ktoré ho zaujímali, čím sa stal opakom postoja väčšinovej spoločnosti.“
Dôležitý je aj Tatarkov štýl písania a jeho premeny, no takisto vášeň pri prepisovaní vlastných textov. Môžeme sa s ním stretnúť ako s presvedčivým komunistom, ktorý rýchlo prichádza na to, že tvoriť v duchu socialistického realizmu nie je nič preňho a že celý komunizmus je slepou uličkou. Rozhodne sa teda pre celoživotné disidentstvo a život na okraji spoločnosti. Z Tatarku je naraz človek, ktorému totalitný režim znemožňuje publikovať a jeho meno mizne z učebníc dejín slovenskej literatúry. Jedinou záchranou sa mu zdá archív.
Okrem záujmu o spisovateľské remeslo je Tatarka náruživý obdivovateľ moderného výtvarného umenia. No naozaj prijímal všetko nové, s čím výtvarní umelci prichádzali? Niektoré diela totiž uprednostňoval, pri iných sa dostával do konfliktov s umelcami. Tatarka bol entuziasta, ktorý sa vedel vášnivo vrhnúť do vecí, ktoré ho zaujímali, čím sa stal opakom postoja väčšinovej spoločnosti, pre ktorú je typická skôr ľahostajnosť alebo oportunizmus.
Poslednou veľkou témou je smrť. S ňou sa Tatarka konfrontoval po celý život: zomrel mu otec, zomierali priatelia počas partizánskych bojov, zomrela mu matka a on sám sa tiež čoraz viac približoval k poslednej hranici svojho života. Umiera krátko pred Nežnou revolúciou, ktorá by mu priniesla vytúženú slobodu.