jednou z čŕt textov Dominika Tatarku je záujem o telo, o telesnosť. Čítate to tak uňho aj vy?
Nedá sa to tam nevidieť. Telesnosť u Tatarku je evidentná, no je aj zvláštna a zvyknem ju nazývať „budoárovou telesnosťou“.
to je, prosím, aká?
No budoárová. (Smiech.) Pochádza z českého surrealizmu a slovenského nadrealizmu, ktoré majú rady tento motív telesnosti. Pripomína to situáciu, keď sa niekto pozerá cez kľúčovú dierku do budoáru.
čiže je to až taký voyeurizmus.
Presne tak. Spája sa s interiérom, zriasenými drapériami, posteľnými obliečkami, intimitou. Surrealistická telesnosť býva až ornamentálne baroková a v podstate je funebrálna: samá smrť, porozhadzované ľudské údy. Vidieť to aj v Panne zázračnici, ktorá sa síce neodohráva v budoári, ale v ateliéri, v interiéroch budov a v podzemí, ale podzemie tu má podobu surrealistického budoáru plného rekvizít. V neskoršom socialistickom období sa telesnosť u Tatarku akoby vytratí, vlastne tam ani veľmi neexistuje. Ak tam aj je, tak má v tých textoch podobu, ktorú Valér Mikula pomenoval „hygienická láska“.
a tá je zas aká?
Mikula to síce myslel ironicky, ale druhý manžel Ivy Mojžišovej, český architekt Ladislav Foltyn, napísal knihu Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939 a v nej opisuje niečo, čo bolo v 30. rokoch na Slovensku pomerne zriedkavé: moderné bývanie. Bolo funkcionalistické, geometrické, so samými pravými uhlami, s pochrómovanými rúčkami či držadlami, založené na účelnosti, lebo tak si predstavovala avantgarda sociálny princíp obytného priestoru. Patrila k nemu aj určitá hygiena.
čiže?
Čiže kanalizácia, sprchy, tečúca voda, vaňa, ústredné kúrenie, digestor, splachovací záchod a občas dokonca aj bidet. Od roku 1951 sme, zhodou okolností, bývali v dome, ktorý postavil ešte v 30. rokoch český výrobca filmového spravodajstva Josef Čeřovský, ktorému poštátnili po roku 1948 majetok, no nechali ho bývať na prízemí jeho vlastného domu. Ten dom bol strašne geometrický, hranatý, okná mali oceľové rámy, no bol tam bidet. Nepoužívali sme ho a ako dieťa som ani netušil, na čo tá čudná misa vôbec slúži. Veľmi ma prekvapilo, keď som u Silvestra Lavríka v Nedeľných šachoch s Tisom čítal podobný opis kňazského obydlia, myslím, že aj s tým bidetom, v Bánovciach nad Bebravou.
čo vás na tom prekvapilo?
To, že tie Bánovce tam nie sú opísané ako dedina, ale ako moderné a hygienické mesto. S tým sa spája aj nástup spomínanej hygienickej lásky – lásky bez citov, chladnej, lásky mechanickej až zmechanizovanej. Aj Tatarka pomaly prechádzal od rurálneho prostredia do mestského a industriálneho, v ktorom dominuje funkcionalistická architektúra skla a kovu – a kovového lesku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.