Brutálne nežná pozorovateľka Alice

uvedomil si to aj Pedro Almodóvar, keď pred pár rokmi na dovolenke kdesi v Karibiku čítal zbierku poviedok, v angličtine nazvanú Runaway. Úvodná poviedka Šanca v ňom vyvolala nutkavý pocit, že ju treba sfilmovať. Almodóvar zbožňuje vlakové scény hitchcockovského razenia, kde sa zúrivá rýchlosť presunu na koľajniciach náhle križuje s prudkými zvratmi v ľudskom živote. A tu takú scénu našiel. Rozhodol sa, že okolo nej vystavia celý scenár. Keď zistil, že na Šancu nadväzujú v zbierke ešte dve ďalšie poviedky, mal stavebného materiálu nadostač. Výsledok, film Julieta, sa od kanadskej predlohy v mnohom líši, ale jej ducha sa usiluje zachovať. Väčšinou úspešne. Napriek tomu by každý, kto si chce  dopriať neriedený zážitok z príbehu, mal najskôr vstúpiť do sveta Munroovej poviedok a až potom – prípadne – uvidieť jeho almodóvarovskú interpretáciu.

Alice Munro je totiž jedinečná a nenapodobiteľná. Brutálne podrobná pozorovateľka ľudského konania, ktorá necúvne pred ničím. Až by sme čakali, že občas cudne privrie oči, nedovolí nám uvidieť každú necnosť svojich postáv. Má tie svoje postavy vôbec v láske? pýtame sa. Netúži, aby sme si o nich urobili dobrú mienku? Nuž, rada ich má. Nepochybne. Do mnohých z nich vložila veľkú časť samej seba, svojho života. Sú navyše inšpirované ľuďmi, ktorých má Alice Munro vo svojom živote okolo seba. No neidealizuje ich ani pred sebou, ani pred nikým iným.

V poviedke Šanca cestuje hlavná postava Juliet za mužom, do ktorého sa zaľúbila. Vie, že by nemala, ten muž je ženatý, má ťažko postihnutú manželku a ich chvíľkový vzťah/nevzťah sa vlastne dávno skončil. Ale niečo ju za ním ženie. Spomienka na udalosti spred šiestich mesiacov, keď boli obaja počas cestovania vlakom svedkami krvavej tragédie. Bude tá spomienka stačiť, aby ich dala dohromady? Bude stačiť iná spomienka – na to, že Juliet vtedy vo vlaku takmer prijala ponuku na rýchly, nezáväzný sex? Ale len takmer – a napokon odmietla s vymyslenou zámienkou, že je panna.