kurátor vašej výstavy Marián Paukov o vás hneď na úvod píše, že ste jubilant. A to znamená, že rekapitulujete. Je to naozaj tak?
Je. Tento rok som mal šesťdesiat rokov a výstava je pohľadom späť na moju tvorbu. Fotografií bolo veľa, takže to bola prísna selekcia. Výstavu však beriem aj ako pohľad do budúcnosti, pokiaľ mi bude slúžiť mozog a zdravie, chcem ešte niečo nafotografovať.
výstavu ste pomenovali Dvakrát živá fotografia, a to podľa cyklu fotografií, ktoré ste postprodukčne digitálne manipulovali. Prečo sa práve toto dostalo do názvu celej výstavy?
Názov výstavy má viacero kontextov. Časť vystavenej tvorby je spred revolúcie. Keď sme vtedy robili projekty, ktoré neboli v zhode s ideológiou, dávali sme ich do šuplíka. Boli to teda mŕtve fotografie. Až po revolúcii sme začali uvažovať, ako ich znova využiť. Raz boli teda tieto fotografie živé, ale museli byť umŕtvené, aby ožili až po zmene režimu. Ďalší kontext vychádza z filozofie Rolanda Barthesa, ktorá hovorí o smrti a vzkriesení záberu. Keď fotograf urobí záber, zmrazí moment či myšlienku, ktorá zreje v čase. Potom sa k nej v postprodukcii vracia a kriesi obrazy.
JOZEF SEDLÁKDečky starej mamy, 2006
pri rekapitulácii bola pre vás dôležitá aj tvorba spred revolúcie. Aké dielo z tých čias považujete vy sám za najhodnotnejšie?
Na výstave mám dva dokumentárne súbory z čias socializmu. Ako študent na pražskej FAMU som v cykle Odvody zobrazoval brancov pred nástupom na povinnú vojenskú službu. K tomu mám osobný vzťah, pretože sám som celým procesom prešiel. Mal som šťastie, že tam vtedy prišli aj nejakí potetovaní exoti, čo bolo v tých rokoch nemysliteľné. Pamätám si, že policajtovi sa moja prítomnosť nepáčila a pýtal sa, či tie fotky náhodou nepôjdu na Západ. Paradoxne, môj profesor mal príležitosť prezentovať školu vo švajčiarskom časopise Camera a vybral tam aj moje fotky. Takže sa naozaj dostali na Západ.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.