Vajíčko vpravo, žemľa naľavo a káva uprostred

v Národnom divadle nevznikla žiadna pietna spomienka na Rakúsko-Uhorsko. Ide proti klišé adorovania vzniku nového a čerstvého, ale zameralo sa na zánik starého a zatuchnutého. Z tvorcov dejín sa objaví cisár František Jozef II. A aj on iba v podobe bielej busty, ktorá mlčky sleduje močarisko osudov „neznámych vojakov“ v posledných momentoch monarchie a v druhej časti neblahý koniec týchto trosiek na troskách ríše. Literárny neznalec asi bude tápať. Niektoré motívy Josepha Rotha sa dajú odčítať, ale chuchvalec osudov evokuje skôr pavučiny dramatika Čechova, a aj keď to nikde nie je napísané verejne, páchne rukopisom Daniela Majlinga. 

post-Čechov v močiari

Aj miesto kde sa všetko odohráva, je viac Čechov ako Roth. Namiesto kultúrneho centra –Viedne, Budapešti či Prahy – ocitáme sa „kdesi na východných hraniciach monarchie“. Ale pozor! Toto je „post Čechov“. Na rozdiel od majstra ruskej drámy, u Rotha (a či skôr Majlinga), nielenže spoločnosť nemá žiadne ideály, ale ani vidinu úniku, ilúziu, ktorá by ich držala pri živote. Ostáva zahnívanie, spomínanie, prežívanie – národná hrdosť, vidina rýchleho zárobku, užívanie si a na konci tejto reťaze láska... teda, lepšie povedané, „láska“. 

Dokonalo platí múdrosť Chvojnického o močiaroch, ktoré sú všade naokolo: „Stačí pár krokov bokom a to bahno vás stiahne dole.“ A okúsi to aj cynický gróf Chojnický (Richard Stanke). Tak dlho opakuje, že monarchia je v úpadku, až sa s jej reálnym rozpadom nedokáže zmieriť. Šarmantná Eva (Diana Mórová) je nestála a dokonalo ničí všetkých, ktorí sa s ňou zapletú. Jej vyhorený manžel – doktor Démant (Ľuboš Kostelný) neustále lamentuje. Končí  v nezmyselnom súboji o vlastnú česť, ktorú dávno stratil. A nechýba ani vojenská posádka. Pestrá vzorka životných princípov, hodnôt a hlavne (čo už je bonus niekdajšej vlasti Slovákov) národností či dokonca sexuálnej orientácie. Nepochopiteľne „normálny“ je iba drzý slovenský správca Lajčiak (Martin Huba).