spoločenské podmienky, za akých sa skutok na území bývalej NDR stal, sa príliš nelíšia od našich, najmä v niektorých okrajových regiónoch. Nárast agresivity a prijímania myšlienok násilia je aj u mladých ľudí na Slovensku varujúci. Preto sa trnavské Divadlo Jána Palárika rozhodlo inscenovať hru Andresa Veiel a Gesine Schmidt Kopanec napísanú podľa týchto udalostí a osloviť ňou najmä mladých divákov.
Hra ponúka faktografický záznam výpovedí hlavných účastníkov, holé svedectvo o tom, že nik neohrozuje človeka viac ako on sám. Nebudem tajiť, po prečítaní hry mi prišlo až fyzicky zle. Bola som otrasená. Túžila som ju okamžite vypustiť z hlavy, no proti vlastnej vôli som ju čítala zas a znova v nádeji, že neuveriteľné o ľuďoch možno pochopím.
alkohol, drogy a nenávisť
Na začiatku hry sú karty jasne rozdané. Vieme, kto je obeť, kto vrah a kto sú svedkovia alebo nepriami účastníci. Čím hlbšie však vnikáme do ich osobných príbehov, akoby sa hranice medzi nimi stierali a postavy si jednotlivé roly vymieňali. Ukáže sa, že každý z trýzniteľov bol v minulosti len slabé, znevýhodnené a sociálne vylúčené dieťa, ktoré si prešlo svojím peklom, čelilo výsmechu, násiliu i krutému poníženiu. S traumatickou skúsenosťou ostal sám, záchranca sa nenašiel. Sám sa z toho každý „liečil“ – tým, čo bolo na dosah: alkohol, drogy a nenávisť – voči sebe a najmä k svetu. Žiaden súcit nezažil a preto v ňom tento dôležitý antitoxín zla ani neožil. Mladíci postupne zatvrdli, prišli na chuť uplatňovaniu moci a začali násilie opakovať: vŕšili sa na slabších, pocit vlastnej bezcennosti rušili znehodnocovaním iných.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.