knihy Vojtecha Zamarovského (1919 – 2006) sú jedným z hlavných dôvodov, prečo sa starovekom zaoberám. Dokázali odovzdať iným to, čo je snom každého vedca: radosť z poznávania a z posunu poznania nielen sebe a kolegom, ale aj verejnosti a ďalším generáciám. Lebo spoločenská alebo humanitná veda izolovaná v nedobytnej slonovinovej veži špičkového poznania, bránená zásobárňou zo slovníka cudzích slov, neprospieva nikomu.
Takmer celé Zamarovského dielo pred pár rokmi vyšlo vo vydavateľstve Perfekt, zachovávajúc posledné schválené autorské verzie. V Českej republike budú trochu ďalej. Ešte v roku 2018 by malo vyjsť vo vydavateľstve Argo nové vydanie Za sedmi divy světa so súčasným komentárom odborníkov k jednotlivým obdobiam a kapitolám.
Hoci si o staroegyptských pamiatkach Zamarovský myslel, že sú také nadľudské, až sú neľudské, Egyptu sa venoval už od počiatku svojich populárno-vedeckých kníh. Prvotina a jedno z najranejších česko-slovenských diel literatúry faktu Za siedmimi divmi sveta (1960) sa začína kapitolou o prvom dive sveta – egyptských pyramídach – a končí sa kapitolou o majáku na ostrove Faros pri Alexandrii, čiže grécko-rímskym obdobím v Egypte. Ako druhá „egyptská“ kniha prišlo podstatné rozšírenie kapitoly o hrobkách panovníkov, publikácia Ich veličenstvá pyramídy (1977). Slovník na čítanie Bohovia a králi starého Egypta (1986) poskytuje prehľad panovníkov a božstiev, v knihe Sinuhet Zamarovský rozšíril a prerozprával jedno z najdôležitejších staroegyptských literárnych diel. No a Egypta sa dotkol i vo svojej poslednej práci Návrat do staroveku (1992).
fakty a nepresnosti
Zamarovský mal predchodcov. Vo svetovej literatúre sa za otca žánru pokladá nemecký novinár C. W. Ceram, autor Bohov, hrobov a učencov z roku 1949. O tejto práci údajne Zamarovský nevedel, keď písal svoju prvotinu a jeho práca je i lepšia a zodpovednejšia než Ceramov text. Inak však musel byť v Československu Ceram známy, lebo ho cituje a nadväzuje naň Rudolf Fabry v cestopise Salam alekum. Príbehy zo starého a nového Egypta (1958). Je to cesta občana socialistického štátu po Egypte, ktorý si čerstvo vydobyl samostatnosť od britského impéria, cenné dobové svedectvo o formách socialistickej propagandy v postkoloniálnych krajinách. Cestopis obsahuje aj niekoľko kapitol o starovekom Egypte, ba i o rozlúštení hieroglyfov, no čitateľa za srdce nechytia. Nezaujme ho ani len životopis človeka, ktorý záhadu hieroglyfov prelomil, Jeana-Françoisa Champolliona. U Zamarovského je Champollion jedným z hlavných hrdinov, no Fabry, hoci sám bol nadšenec, zaujatie nedokázal odovzdať. Zamarovský pravdepodobne čítal podobné angažované cestopisy a rozhodol sa postupovať inak.
Literárnokriticky skúmali jeho dielo Milan Jurčo a Blahoslav Dokoupil. Opísali Zamarovského metódu historického cestopisu, kde síce občas zachytíme osobu autora na cestách a vieme, že všetko opisované osobne videl alebo naštudoval, autorský subjekt však ustupuje pred faktmi a ich súvislosťami. Len samotné fakty by text zabili, Zamarovský ich dokázal umne prerozprávať tak, aby tvorili príbeh. A to aj napriek tomu, že vedci nemajú radi príbehy vo svojich textoch. Zamarovskému sa podarilo poľudštiť starovek i mužov, ktorí ho skúmali, a dokázal odovzdať aj zásadnú informáciu, že v jeho poznávaní o niečo skutočne „ide“.
„Literárna hodnota kníh Vojtecha Zamarovského pretrvá, treba ich však čítať opatrne.“
No práve na občasnú „urozprávanosť“ mieria jeho kritici. Vezmime si pár viet z pasáže o výskume lokality Abúsír, ktorý prebehol v rokoch 1901 – 1908. Tím nemeckého archeológa Ludwiga Borchardta preskúmal tri pyramídové komplexy a dva slnečné chrámy z obdobia 5. dynastie. Zamarovský výborne charakterizoval, v čom bol Borchardtov výskum inovatívny: „Ako prvý archeológ uskutočnil systematický výskum celého pohrebiska egyptských kráľov, ktoré tvorilo obrovský komplex stavieb okolo pyramídy. Po prvý raz predstavil pyramídu nie ako izolovanú stavbu, ale v súvislosti s inými stavbami posmrtného kultu faraónov, a po prvý raz celý tento komplex zrekonštruoval.“ No hneď vo vete predtým sa nechal strhnúť: „So svojimi spolupracovníkmi a robotníkmi doslova preosial piesok okolitej púšte, zrnko po zrnku, do hĺbky mnoho metrov a na ploche niekoľko kilometrov.“ Krásne sa to číta, až na to, že to nie je pravda. Borchardt bol naozaj prvý egyptológ, ktorý ukázal pyramídový komplex nielen ako panovnícku hrobku, ale aj ako živú súčasť staroegyptskej spoločnosti Starej ríše a súbor stavieb ako výsledok dômyselného architektonického zámeru. No Abúsír rozhodne dokonale nepreskúmal.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.