praha rudolfínska
„Nedělejte mi tady brajgl!“ – kričí chlapík vyzerajúci ako španielsky hidalgo, ktorý prehral majetok v kartách, na skupinku vlasáčov pri stole na konci „hospody U Slunců“ pod Pražským hradom. Skupinke predsedá starší bradatý chlapík držiaci v každej ruke krígeľ piva, to je technika pitia, ktorú vymyslel on a volá sa na záložáka. Je to filozof a básnik Zbyňek Fišer, známy pod menom Egon Bondy. Po jeho pravici sedí mohutný muž v okuliaroch s dlhými čiernymi vlasmi, básnik Ivan Jirous, zvaný Magor, ďalej sú tu Čuňas, Kába, Mejla a tak ďalej…
Vonku zúri šedý normalizačný socík, len policajti sú zelení a električky červené. V krčme je nahulené a útulne. Len keby ten Magor „nedělal takovej brajgl“, povzdychne si výčapník hidalgo, zapaľujúc si ďalšiu štartku.
Tento obraz z raných osemdesiatych rokov minulého storočia sa pokojne mohol odohrať a zrejme aj odohral v storočí šestnástom, keď na Pražskom hrade nesídlil Gustav Husák, ale Rudolf ll. Habsburský, cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, kráľ rímsky, český, uhorský a chorvátsky, markgróf moravský, arcivojvoda rakúsky, veľký milovník a podporovateľ vied a umení. Na Malej Strane ste mohli stretnúť astronóma Ticha Braheho, astrológa Johannesa Keplera, alchymistu a filozofa Johna Deeho, lekára Jesenia, maliara Giussepe Arcimbolda a veľa známych vtedajších umelcov.
Za tým istým stolom v krčme U Slunců by sedel Pieter Bruegel mladší so svojimi tovaryšmi a robili by brajgel, a to poriadny, pretože ako cisársky maliar bol nedotknuteľný, on aj jeho sprievod. To český androuš, bohužiaľ, nebol a štátna bezpečnosť im ten ich brajgel dala vyžrať, len chudák Magor sedel v base až do biela.
Pietra Breugela mladšieho nazývali aj Bruegel z pekla, alebo Hell Brueghel. Malo to byť preto, lebo vedel pekne maľovať oheň, ale ja si myslím, že to bolo presne pre ten brajgel. To slovíčko ostalo v pražštine doteraz a rudolfínsky pocit z mesta o sto vežiach „jak by smet“, teda „jakbysmet“.
Keď sa prechádzate Prahou niekde na Malej Strane a je určitý druh počasia, a to v ktorejkoľvek ročnej dobe a v akomkoľvek čase, tak ten brajgel v tom najlepšom akoby vychádzal z dier a špár starého mesta, získaval nad vami pomaly moc a nútil vás zastavovať sa v jednej krčme za druhou, až kým všetky nepozatvárajú, alebo až kým nebudete mať akurát dosť. Motajúc sa hore-dolu uličkami ako tá morgensternovská Půlnoční myš v hranej verzii od Plastic People of the Universe. Hlavsove gitarové riffy a Brabencov šialený klarinet vás povláčia miestami, o ktorých sa vám ani nesnívalo.
Praha je magická. A rudolfínska, dodávam.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.