Mäkko, opatrne uložené v hlave

martin Heidegger pripomenul aj to, že dielo je tiež symbol. V tom zmysle sa nám môže výraz cesta javiť ako obraz sveta, obraz človeka či obraz jeho duše. Napokon, tie obrazy boli pomenované literatúrou aj prostredníctvom „rafinovanej“ otázky: Človeče, naozaj si otázkou?

neošúchaná zvedavosť

Spisovatelia to tak zvyknú robiť. Chcú čitateľa oblafnúť. Keď všetko dobre funguje,  nalákajú ho na cestu a cesta je – ako povedal Heidegger – všetko. Rovnako tak Pavel Vilikovský v rozprávaní RAJc je preč, ktoré vyšlo ku koncu roka v bratislavskom vydavateľstve Petrus. Lenže to všetko funguje, iba keď všetko funguje dobre; nazdávam sa, že Pavel Vilikovský neoblafúva, ale takisto statočne čitateľa navádza. Navádza ho na cestu kerovanú „mysľou neposednou, čo si behá kade-tade“. Spomenie si raz tu, raz tam, trebárs aj na dlhý okamih a hoci sa so spomienkou nemazná, predsa len ju „mäkko, opatrne uloží v hlave“. Veď: ide o to, prežiť všedný deň. Tak znie – v knihe verzálkami vysádzaná – prvá veta Vilikovského rozprávania a v jej tónine pokračuje druhá a ostatné až po vetu poslednú.

Rozprávanie Pavla Vilikovského čitateľa doslova uchváti znelosťou hlasu. Presne v zmysle Heideggerovej úvahy o vecnosti umeleckého diela. Nuž a RAJc je preč je kniha skvele napísaná. Slová vo vete sú zasadené s citom – a zároveň s odvahou – ukladať ich do hlavy mäkko a opatrne.

na ceste

Na ceste do sveta sa Pavlovi Vilikovskému prihodila ako prvá štácia Praha. Stovežatú najskôr trochu ohovorí, lebo to bola Praha prežitá v internátnej izbe a na vysokej škole, ktorej vlastný výber čoskoro začal považovať za svoj vlastný omyl. Lenže v tom meste, ako píše, učil sa byť sám. A tak je Prahe „dodatočne za tú výučbu vďačný“. Ba po rokoch už vie aj vďaka tejto skúsenosti, že stará láska naozaj nehrdzavie. A „dodatočne, v spomienke“ sa do nej zamiloval.