Salvador Dalí: Moje meno je Túžba

v nejednom obchodíku s cirkevnými potrebami ešte aj dnes nájdete medzi „svätými obrázkami“ aj slávny Dalího obraz Kristus svätého Jána od Kríža. Je to obraz, na ktorom Dalí extaticky vzniesol oko diváka do výšok a nechal ho dívať sa na Ukrižovaného z vtáčej perspektívy. V roku 2011 u nás vyšla s veľkou pompou výpravná Biblia Dalí s ilustráciami katalánskeho maliara a arcibiskupovým dobromyseľným odporúčaním, aby čitateľ meditoval nad ilustráciami Salvadora Dalího. Iste, umelecké dielo je už odpútané od života svojho tvorcu. No nie je na škodu poznať aj súvislosti.

budem génius, viem to

Azda najlepší maliarov životopis napísal írsky hispanista Ian Gibson. V češtine vyšla táto vyše šesťstostranová monografia pod názvom Život Salvadora Dalího, hoci anglický originál hovorí o jeho „shameful life“, hanebnom či nehanebnom živote. Asi nikdy som o Dalím nečítal nič lepšie. Tá kniha je zdrojom všetkého, čo o tomto podivnom Kataláncovi treba vedieť.

Gibson nás, ako to už pri životopisoch býva zvykom, sprevádza od Dalího kolísky až po jeho hrob. Maliar sa narodil do rodiny právnika, ktorý chcel mať zo syna úspešného umelca. Nečakal však, že sa mu veci vymknú spod kontroly a mladý Salvador sa stane naozaj úspešným a svetoznámym, no celkom inak, než si to predstavoval jeho prísny otec.

Salvador, hanblivé a introvertné dieťa, živil svoje veľké ambície už v mladosti, hoci si ich vpisoval iba do osobného denníka: „Budem génius a svet ma bude obdivovať. Možnože budem opovrhovaný a nepochopený, ale budem génius, veľký génius, tým som si istý.“ To bolo napokon jeho umeleckou metódou: šokovať divákov, urážať a provokovať. Len ešte prekonať tú detskú hanblivosť a sexuálnu ostýchavosť, ktorá ho tiesnila.

„Dvadsaťpäťročný Dalí bol rozhodnutý uvoľniť uzdu a dať priechod temnej, tak veľmi skrývanej skutočnosti svojej intimity.“

Dalí veľa čítal, dokonca aj diela, ktorým len málo rozumel, no húževnato sa nimi usiloval prehrýzať: Kant, Schopenhauer, Nietzsche, neskôr Freud, Lautréamont, Breton. O Nietzschem napísal, že ho obdivoval, no rozhodol sa prekonať ho, byť väčším než on. V Géniovom denníku z roku 1964 sa chvastal, že Nietzscheho rozhárané dielo zhltol za tri dni a že dospel k rozhodnutiu prevýšiť ho aj fúzmi: „Tie moje jakživ nebudú klesať pod ťarchou hustej hmly wagnerovskej hudby a katastrofálne ovísať ako konáre smutnej vŕby. To teda nie! Budú sa imperialisticky a ultranacionalisticky týčiť k nebu sťa vertikálny mysticizmus a hierarchicky odstupňované španielske odbory.“ Až teraz sa pozrite na jeho fotografie a tenké fúziky. Mimochodom, ďalšou inšpiráciou na obsesívne zaoberanie sa fúzikmi bol preňho Adolf Hitler.