Oscary nie sú súťaž

juraj Malíček | teoretik popkultúry | Oscar je politikárčenie 

91. ročník udeľovania Oscarov bude znova, štvrtýkrát po sebe, režírovať päťdesiatosemročný veterán americkej televíznej zábavy Glenn Weiss, držiteľ štrnástich Emmy. Na veľkovýpravné pompézne šou sa programovo špecializuje od druhej polovice deväťdesiatych rokov a za svoju kariéru už režíroval hocičo, vrátane niekoľkých ročníkov Annual Soap Opera Update Awards, čo boli aj na svoju dobu dosť pofidérne ceny organizované televíznym časopisom. Ale Weiss s nimi nemal problém a vypracoval sa a aha, kde je dnes! Režíruje Oscarov, jeho dielo pozná každý, jeho samého sotvakto, presne ako sa na poctivého televízneho remeselníka patrí. Weiss bude mimoriadne mocný muž v brandži, ktorý pred dvoma rokmi ustál aj to, keď toho najväčšieho Oscara najprv dostal celkom iný film. 

Pamätáme si to ešte? Víťazom je La La Land, pardon, víťazom nie je La La Land ale Moonlight? Vďakabohu za ten lapsus, lebo veru neviem, či by som si to takto z brucha pamätal. A presne toto sa mi zdá, že je aktuálny oscarovský problém. Bezpečne si pamätám Oscara pre Mlčanie jahniat, Tanec s vlkmi, Nezmieriteľných či Titanic, ale za svet si nespomeniem, či to vlani dostali Tri billboardy za Ebbingom, Dunkirk alebo Podoba vody. 

„Priepasť medzi akože komerčným filmom a akože umeleckým je taká obrovská, že z jednej strany na tú druhú vôbec vidno.“

Mám Oscarov rád, teším sa na ne a určite sa budem dívať, už im ale nedokážem veriť. Nominovať Black Panthera vedľa Romy a Favoritky je predsa nezmysel, aj keď k nim hneď pridáme BlacKkKlansmana a vyhlásime, že primárnym cieľom Oscarov je tá toľko vzývaná diverzita. Tento rok sa to konečne podarilo a už z nominácií je jasné, čo je to za absurditu. Nožnice sa otvorili, priepasť medzi akože komerčným filmom a akože umeleckým je taká obrovská, že z jednej strany na tú druhú vôbec vidno. Alebo mi naozaj niekto chce tvrdiť, že filmy nominované tohto roku na Oscara v hlavnej kategórii majú čosi spoločné? Teda okrem toho, že sú to filmy a že sú nominované na Oscara? 

Neverím, a preto preberám také to pohodlné stanovisko, že Oscar už je aj tak len politika. No dobre, ak by to však bolo takto, ako mám rozumieť tomu, že Prvý človek je nominovaný len v štyroch technických kategóriách? Armstrongov príbeh veľkých ideí nie je politický? Misia Apolla 11 už dnes nie je téma? Ono to bude s tým Oscarom tak, že to nie je politika, ale politikárčenie. Také malé je to, malicherné, až sa mi sem tlačí slovko bezvýznamné, ale to zas sa neodvážim napísať. Lebo stále platí, že sú ľudia, ktorí si vďaka Oscarom pozrú filmy, ktoré by si inak nepozreli, a to je dôležité. 

Ešte nikdy som netrafil žiadneho víťaza, ale ak by som tie ceny odovzdával ja, ja sám, za seba, dostal by to Vice, takmer pankáčsky životopisný film o Dickovi Cheneym, aktuálne jediná snímka z filmov nominovaných na Oscara za najlepší film, ktorá nemá ohlásenú slovenskú distribučnú premiéru. Roma sa neráta, Roma je Netflix a čistá účelovka, spoľahlivo najpreceňovanejší film zo všetkých nominovaných, takže by som sa vôbec nečudoval, ak by sa stal filmom roka on. Aspoň by to presne odrážalo stav, kam sa kinematografia dostala. To „naj“ sa deje v telke a už to vôbec nie je „naj“.