keď som sa narodil, ubehlo desať rokov od udalostí roka 1968. Keď som mal jedenásť, prišiel november ’89 a ja som začínal vnímať politiku. Keď som mal dvadsať, práve sa končilo Mečiarovo bačovanie a žezlo preberala prvá Dzurindova vláda. My dvadsaťroční sme vtedy neveľmi riešili tridsať rokov staré udalosti okupácie Československa, pretože sme žili na tepe doby – ako hovorí floskula. Niežeby sme o roku 1968 nevedeli, ale žili sme nádejou, že Mečiar už raz a navždy skončí, a nadšením, že ho vystriedalo niečo nové, o čom sme ešte netušili, ako to dopadne. Minulosť? Kdeže. Žili sme prítomnosťou – pulzujúcou, rýchlou, premenlivou.
No v priebehu ďalších dvadsiatich rokov sme sa my, Husákove „deti s kľúčom na krku“, potrebovali z prítomnosti, ktorá nás okúzlila, vrátiť do dejín, ktoré nás vytvorili: takých, akí dnes sme. A podľa toho dnes rozumieme súvislostiam medzi tým, čo nám predchádzalo, čo sa deje a čo nás zrejme čaká. Takto sme napriahnutí medzi minulosťou a budúcnosťou.
mojich, tvojich, vašich 30 rokov
Fedor Gál dával celý minulý rok dokopy výpovede ľudí, ktorí sa ponorili do tridsať rokov starých spomienok. Vznikla z toho kniha venovaná Ernestovi Valkovi. Prvé, na čo som si pri tej knihe spomenul, bolo toto: ako k nej pristúpia dnešní dvadsaťroční ľudia, ktorí sa narodili okolo roku 2000, pre ktorých sa udalosti Novembra odohrali dekádu pred ich narodením – tak ako rok 1968 v mojom prípade? Nevidím do ich mysle, no zrejme tak ako ja vtedy, aj oni dnes žijú skôr virvarom aktuálneho politického diania a mnohí aj nádejou na to, že sa už raz a navždy rozlúčime s Ficom. A azda budú čochvíľa žiť aj v nadšení z toho nového, čo príde, hoci ešte netušia, ako to dopadne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.