kniha Raději zešílet v divočině je titul, ktorý v záplave nových kníh padne okamžite do oka. Človek zrazu pocíti, že ho v tom niečo oslovuje, a to ešte ani knihu nedrží v rukách a nezačne v nej listovať, nehovoriac o tom ju čítať. Niečo, k čomu akosi podvedome inklinuje, čo síce sám nedokáže, lebo si nájde tisíc dôvodov, ale čo v istom, možno zľahka absurdnom zmysle obdivuje: odísť preč, nechať všetko tak, lebo všetko je márnosť nad márnosť, vykašľať sa na celý svet a čím ďalej byť od šialeného davu, tým lepšie.
Pripúšťam, je v tom istá dávka romantickej naivity, z ktorej človeka napokon preberie neúprosnosť reality (napríklad zima, keď už nič iné); stále v tom však zostáva niečo príťažlivé či vari až mystické. Teda ak má človek takpovediac hrabalovskú schopnosť (alebo skôr ochotu) nájsť na dne – a niekedy až na samom dne – nejaké perličky.
duchovnosť zo Šumavy
Raději zešílet v divočině je kniha o šumavských samotároch, ktorí – vo väčšine – dobrovoľne opustili svoje staré životy a rozhodli sa odstrihnúť od všetkého, presnejšie od väčšiny toho, čo cítili, že ich civilizačne zväzuje až príliš. Ale je to aj o samotároch, ktorí sa pokúsili nájsť slobodu, čo znamená, že v mnohých prípadoch aj slobodu samých pred sebou.
V tomto zmysle nie je táto kniha ôsmich rozhovorov Aleša Palána s ľuďmi, žijúcimi dlhodobo osamote na samotách, v maringotkách či lesných chalupách v šumavských lesoch hľadaním nejakého archetypu novodobého romantického pustovníka. Nie je ani správou o živote moderných detí kvetov, ktoré síce odišli žiť do dobrovoľného odlúčenia pestovať biozeleninu, vždy však s wifi pripojením, ale raz psychologickou, inokedy sociálnou či sociologickou štúdiou o dôvodoch dobrovoľnej opustenosti v zmysle zosunu či odsunu na takzvaný okraj spoločnosti.
„Knihu ilustrujú skvelé fotografie Jana Šibíka, ktoré dotvárajú autenticitu sveta šumavských samotárov.“
Treba však predoslať, že tu nie je reč o mentálnom či mravnom odpade, ale o ľuďoch, ktorých rozhodnutiu predchádzalo mnoho ťažkých zápasov nielen s okolitým svetom, ale predovšetkým samých so sebou, či už pre rozpad citových vzťahov s partnerom či rodinou, psychickú poruchu, neochotu či neschopnosť rešpektovať konvenčné spoločenské pravidlá alebo pre démona alkoholu.
A ani nejde výlučne o ľudí, ktorí sa stali nevinnými obeťami zrážky s reglementáciou a usporiadanosťou civilizácie, ale aj o slobodných hľadačov alternatívy, života inak, po svojom, v inom priestore, zvanom príroda, svojského života v pravde, a to aj za cenu nepochopenia a sociálnej degradácie, ktorých samota je žitá a autentická. Toto naozaj nie je konvenčná kniha promorozhovorov s kurióznymi lesnými jurodivcami a divožienkami, akokoľvek tak môžu pôsobiť.
V tomto zmysle preto určite neprekvapí sčítanosť a intelektuálna zdatnosť väčšiny týchto ľudí, ako aj ich schopnosť racionalizovať svoje rozhodnutie odísť do samoty. A ak čitateľa, a dvojnásobne slovenského, predsa len niečo v príbehoch šumavských samotárov zaskočí, tak to, v akom nečakanom kontexte sa v jednom rozhovore objaví zmienka o Švantnerovej Neveste hôľ, prípadne máme možnosť prostredníctvom osudu bratov-dvojičiek poloobjaviť zabudnutý príbeh slovenských povojnových vysťahovalcov z Rumunska, ktorých československé úrady umiestnili po vyhnaní nemeckého obyvateľstva na Šumave.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.