Výstava v SNG učí rozumieť krajinomaľbe

keď som bol mladší, za ten svet som nevedel pochopiť, čo také zvláštne by malo byť na maľovaní krajiny. Väčšinou boli na tých obrazoch nejaké lúky a polia, stromy, občas nejaká chalúpka alebo človiečik, slnko, obloha, stohy sena, les, hora, bralo. Krajinkárstvo bolo pre mňa fádnym umením, ktoré len akosi náladovo kopírovalo okolitú prírodu. Nešlo mi do hlavy, čo mám na tom vidieť ako pridanú hodnotu.

Neskôr som sa dostal k filozofom ako Maurice Merleau-Ponty alebo Gaston Bachelard, ktorí o niektorých krajinomaľbách napísali krásne texty. Napríklad Bachelard: keď opisoval variácie malieb Vincenta Van Gogha, na ktorých umelec zobrazoval provensálske mestečko Arles, uviedol: „Keď sa na tie obrazy dívam, nevnímam krajinu, predstavujem si ju.“ Rozdiel medzi vnímaním a predstavou je obrovský ako hora. Van Goghov obraz nie je fotografia mestečka Arles, ale pohnútka na rozbehnutie procesu imaginácie. Maliar mi umožňuje zasnívať sa do miesta, na ktorom som jakživ nebol, no ktoré si vďaka jeho obrazu dokážem sprítomniť – nie také, aké reálne je, ale cez hodnoty, ktoré z neho vylúpol maliar. Bachelard tomu hovorieval valorizácia, udeľovanie hodnoty nejakému miestu, výjavu, obrazu. A práve o túto valorizáciu v krajinomaľbe ide. Trvalo mi, kým som to pochopil.

V Slovenskej národnej galérii práve prebieha výstava s názvom Z akadémie do prírody. Je to kunsthistorická ukážka krajinomalieb, ktoré vznikali v strednej Európe v rokoch 1860 až 1890. Veľakrát sú to silné, emóciami nabité obrazy, na ktorých sa dá dobre vidieť, čo je základným zmyslom maľovania v plenéri, čiže na čerstvom vzduchu (z francúzskeho plein air). Umelci opustili svoje ateliéry a vybrali sa priamo do terénu. Prestali si miešať farbivá z pigmentov, lebo už vznikli prvé tuby s farbami, ktoré si brávali so sebou aj s novodobým vynálezom, prenosným stojanom.

SNGEugen Jettel: Strnisko so zeleným vozíkom, 1890 – 1897. Oblastní galerie Liberec.

Isteže, krajinomaľby existovali aj predtým, no tie, na ktoré sa odvoláva aktuálna výstava v SNG, boli inšpirované najmä takzvanou barbizonskou školou. Malá obec Barbizon sa nachádza asi hodinu cesty južne od Paríža. Práve tam prichádzali zo svojich parížskych ateliérov umelci v polovici 19. storočia, aby mohli priamo v plenéri zachytávať okolitú krajinu – a najmä blízky fontainebleauský les. Najdôležitejšou postavou tohto umeleckého hnutia sa stal Theodore Rousseau. Kurátorka podujatia Katarína Beňová vo svojej štúdii k výstave píše, že pre Rousseaua bol Barbizon, kam sa neskôr natrvalo presťahoval a kde aj zomrel, „únikom pred stresom z mesta, umeleckého trhu a obchodníkov s obrazmi“. Dôverný a bezprostredný kontakt s krajinou priviedol týchto umelcov k pojmu paysage intime (intímna krajina), čo sa do veľkej miery podpísalo aj na jej „portrétovaní“.