prečo niekto maľuje obraz, ktorý je už raz namaľovaný. Prečo si sa rozhodol vôbec pustiť do rekonštrukcie Poslednej večere Leonarda da Vinci?
Pretože som nerobil kópiu, ale vedeckú rekonštrukciu, ktorá dopĺňa navždy zničené miesta. Keď som sa s týmto obrazom prvýkrát stretol ako desaťročný chlapec, ešte som netušil, v akom dezolátnom stave bol originál. Páčil sa mi, no až neskôr som zistil, že ten obrázok bol len kópiou originálu. A keď som po čase videl originál – tmavý a rozpadnutý, bolo to veľké sklamanie. Nemal nič z krásy tej kópie. Za päťsto rokov si ten obraz prešiel strastiplnou cestou.
a vtedy si sa rozhodol študovať ho?
Áno. Leonardo sám raz povedal, že veľká láska sa rodí z veľkého poznania. Ak niekoho, alebo niečo nepoznáme, nemôžeme si k tomu vytvoriť vzťah a milovať to. Čím viac som o Leonardovi vedel, tým mi bol bližší. Zo všeobecných vedomostí som sa dostal až k rôznym kuriozitám. Snažil som sa stotožniť s jeho spôsobom tvorby. Napodobňoval som jeho štýl kresby a kopíroval jeho obrazy, aby som sa pokúsil čo najviac vcítiť do jeho myšlienok a spôsobu tvorby. Napokon, rekonštrukcie každého druhu ma lákali odmala.
čo všetko o tom diele si sa medzitým dozvedel?
Je toho veľa a o všetkých tých veciach píšem vo svojej knihe, ktorá teraz vychádza v Artfore. Jednoducho, stav pôvodnej Leonardovej maľby bol veľmi zlý, farebná vrstva bola viac než z polovice opadaná a obraz viackrát premaľovaný. Počas obdobia industrializácie úplne sčernel od smogu. Od konca 70. rokov 20. storočia sa ho odborníci rozhodli zreštaurovať, no neboli si istí, či sa ešte dá zachrániť. Nik netušil, čo sa nájde pod vrstvami premalieb. Keď sa dostali na vrstvu originálu, zistili, že z neho zostalo už len približne štyridsať percent.
čo prekrývali premaľby?
Naivné premaľby Leonardovu maľbu zakrývali, ani len farebne nekorešpondovali s originálom. Apoštol Ján má ružový brokátový plášť, no na premaľbe bol tmavočervený. Niektoré detaily boli zatreté, jedna ruka bola premenená na tanier. Leonarda premaľúvali diletanti, ktorí nedosahovali ani zlomok jeho talentu. Keď sa obraz začal milimeter po milimetri seriózne reštaurovať, trvalo to dvadsať rokov, čo je vôbec najdlhšie obdobie v histórii reštaurovania akejkoľvek maľby. Reštaurátorka doktorka Pinin Brambilla-Barcilon, ktorá bola za to zodpovedná, denne zvládla urobiť akurát tak prácu vo veľkosti malej poštovej známky, a aj to cez rôzne zväčšovacie prístroje a mikroskopy.
to musela byť neskutočná drina.
Aj bola. Celý svet ju sledoval, vrátane neprajníkov, ktorí si všímali každý detail, či z obrazu náhodou niečo neubudlo. Celých tých dvadsať rokov bola pod ustavičným tlakom. Na jednej strane žičlivosť s obdivom, na druhej závisť s nevraživosťou. Spolu s ňou na tom robil tím ďalších desiatok ľudí: poradcov, chemických znalcov a tak ďalej. Rozoberali biologické zvyšky hmyzu, plesne, otrasy steny a spôsob jej spevnenia. Doktorka Brambilla bola zodpovedná za čistenie maľby, odstraňovanie premalieb a retuš.
aj pritom na obraz niečo dopĺňala?
Nič konkrétne, akurát dva detaily. Z ruky apoštola Tadeáša, ktorá leží na stole, zostali len dva prsty, podľa kópií doplnili zvyšné, lebo je to zaujímavé gesto, ktoré sa, mimochodom, pokúsil objasniť už Johann Wolfgang Goethe, ktorý sa o obraz veľmi zaujímal a napísal o ňom knihu. Ďalšou bola tvár apoštola Jána, ktorá bola taká rozbitá, že sa z nej zachovali len zvyšky na lícnych kostiach a nose – nijaké oči, ústa, nos či brada. A tak tam veľmi jemne, len v náznakoch dorobila jeho tvár. Prázdne miesta dopĺňala a sceľovala jemnými tónmi akvarelu.
to je reštaurátorská práca, no ty si sa pustil do rekonštrukcie pravdepodobnej podoby diela. Takže bolo treba nanovo namaľovať, ako asi vyzeral obrus, kvetiny, Judášov mešec či vysypaná soľ, ktorú prevrhol. To sú veci, ktoré si hocikto nevšimne. Ty áno. Vychádzal si pri práci z minulých kópií?
Už za života Leonarda sa urobilo veľa kópií. Jeho žiaci si tým privyrábali, pretože sláva obrazu prenikla za hranice. Taký živý výjav Poslednej večere nik predtým neurobil. Maľovali ich však trochu podľa seba, len niečo podľa Leonarda, zjednodušovali si detaily, menili farebnosť, väčšinou sa pridŕžali len hláv a gest, ostatné detaily si vymýšľali. Neexistuje nijaká verná kópia, ktorá by odzrkadľovala, ako mohol obraz pôvodne vyzerať. Do roku 2000 navyše rekonštrukcia ani nebola možná, lebo premaľby prekrývali originál.
hovorieva sa, že Kristus a Judáš na obraze sú tá istá osoba. Je to pravda?
Je to len legenda, ktorú v 60. rokoch nahrali aj Plavci, kde sa tvrdí, že počas šiestich rokov, keď Leonardo obraz tvoril, najprv namaľoval Krista a nakoniec Judáša, pričom mu ako model poslúžil na smrť odsúdený zločinec a nakoniec zistil, že je to jeden a ten istý človek, ktorý bol predtým modelom pre Ježiša. S realitou to však nemá nič spoločné. Leonardo maľoval obraz asi dva a pol roka a Krista a Judáša namaľoval ako posledných.
prečo boli poslední práve títo dvaja?
Nechával si ich nakoniec. O Judášovi tvrdil, že nie je schopný namaľovať človeka, ktorý za to všetko dobro, čo preňho Kristus spravil, ho dokázal zradiť. Jeho obraz síce nosil v hlave, no nedokázal tú predstavu zla a podlosti vyjadriť uspokojivo farbou. To isté platilo aj o Kristovi, hoci presne opačne. Ako dostať dobro, lásku a odpustenie z hlavy na obraz? Ako namaľovať tvár Božieho syna? Bol z toho nešťastný a zveril sa s tým aj svojmu priateľovi, mníchovi a veľkému matematikovi, ktorému ilustroval knihu Divy proporcií, Lucovi Paciolimu. Ten mu povedal, že si sám zahatal cestu, lebo obom Jakubom, Mladšiemu aj Staršiemu, ktorí boli údajne Ježišovi bratranci, dal fyziognómiu samého Krista a urobil ich takých krásnych, že Krista už krajšieho od nich urobiť nedokáže.
STANO LAJDAApoštoli Bartolomej, Jakub Mladší, Ondrej, Judáš, Peter a Ján tvoria prvé dve skupiny fresky. Judáš má ako jediný na golieri hebrejsky napísané svoje meno: Judáš Iškariotský.
tí dvaja, Kristus a Judáš, sú dva protipóly obrazu. Dobová predstava maľovania obrazu bola taká, že Judáš sa zobrazoval, ako sedí na druhej strane stola, mimo ostatných apoštolov. Na Leonardovom obraze sedí síce evidentne inak ako ostatní, no je medzi nimi. Ako vnímaš túto postavu?
Leonarda zaujímalo všetko, teda aj psychológia človeka. Na obraze rozohral divadlo emócií a pocitov. To, že namaľoval Judáša medzi apoštolmi, bolo trúfalé. Do konca prvého tisícročia sa Judáš maľoval za spoločným stolom, maľovala sa mu aj svätožiara, no postupne sa začal vyčleňovať na druhú stranu stola, lebo vraj nesmie sedieť vedno so spravodlivými. Leonardo si však kacírsky trúfol namaľovať ho medzi ostatnými, hoci trochu naznačil, že patrí na druhú stranu stola, pretože zvedavý Peter, ktorý sa pýta Jána, či nevie, o kom to Kristus hovorí ako o zradcovi, sa pretlačil poza Judášov chrbát a tým ho vytisol k opačnému okraju stola a mimo línie ostatných apoštolov.
a keď sa Judáš uhol, rozsypal soľničku...
To preto, lebo on nemal byť soľou zeme, a tvár sa mu dostala do tieňa, lebo nemal byť ani svetlom sveta. Tisne si k sebe mešec a ticho počúva, či Ján náhodou niečo o ňom nevie a nepovie. Aby zakryl rozpaky, nevedomky siaha po jedle. A to isté urobí aj Kristus, ktorý hovorí, že zradca je ten, kto spolu s ním siahne po jedle zo stola. Dve ruky sa tak k sebe približujú, Kristova pravá, Judášova ľavá. Ľavá ruka symbolizovala v stredoveku niečo zlé, diabolské. Leonardo bol tiež ľavák a musel si za to mnohokrát kadečo vypočuť.