ruský filmový kritik a kulturológ Viktor Filimonov je u nás neznáma postava. Pochádza z Orenburskej oblasti, od piatich rokov žil na Ukrajine v Luhansku. Po strednej škole pracoval ako tesár a brusič v zlievarni. Až v roku 1973 vyštudoval literatúru na Vorošilovgradskom pedagogickom inštitúte a o päť rokov neskôr filmovú vedu na Leningradskom inštitúte divadla, hudby a kinematografie. Po skončení školy ho z politických dôvodov vylúčili z Komunistickej strany a až do 90. rokov pracoval ako učiteľ na vidieckej škole.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa mohol konečne venovať publicistike o literatúre (najmä školskej a rozprávkovej, ale aj poézii Arsenija Tarkovského, režisérovho otca) a takisto písaniu o filme (najmä o Končalovskom a Tarkovskom). Prečo to všetko spomínam? Pretože sa o tom u nás nikde nepíše a aj preto, lebo je to dôležité pre pochopenie Filimonovej biografie, ktorej český preklad vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Pavel Mervart: Andrej Tarkovskij: skutečnost a sny o domově.
melancholický životný rámec
Životopis, ktorý Viktor Filimonov pripravil, nie je bežným životopisom. Je to skôr posmrtný dialóg medzi otcom a synom. Väčšinu kapitol uvádzajú mottá prevzaté z básní režisérovho otca Arsenija. Otec vystupuje v knihe ako opakovaný refrén, autor sa k nemu zakaždým vracia, akoby potreboval nájsť súlad či napätie medzi dvoma odbormi svojej vlastnej profesie: literatúry a filmu. Filimonov sa usiluje ukázať, že Tarkovského filmy sú jeho svojráznym vyrovnávaním sa s otcom a s domovom, čiže s priestorom, ktorý opustil, aby sa stal slobodnejším. No za každým uvoľnením prišli nové putá.
Tarkovskij vyrastal v Sovietskom zväze, ktorého pravidlá tvorby umeleckého diela diktoval socialistický realizmus, ktorý všetko staval na veľkom historickom príbehu vedúcom k víťaznému komunizmu. Jednotlivec a jeho osobná psychodráma sa potláčali do úzadia, lebo prvé husle mal hrať kolektív. Nemohlo to vydržať dlho, no poznačilo to celé generácie tvorcov. Tarkovskij do tohto umeleckého prostredia vstúpil svojím krátkometrážnym filmom Valec a husle z roku 1960, o ktorom Filimonov píše, že nešlo iba o režisérovu prvotinu, ale že to bol takisto „manifest výlučnej autobiografickosti jeho diela, faktografickej aj duchovnej“.
Film o chlapcovi-huslistovi, ktorého ostatní pouliční fagani zosmiešňujú a napádajú, a o robotníkovi na valci, ktorý ho pred nimi chráni, je obrazom z Tarkovského života. Priateľstvo s robotníkom je preňho viac než domáce prostredie, ktoré je síce bezpečné, no on ho vníma ako väzenie, z ktorého potrebuje uniknúť, hoci vonku číha nebezpečná banda chuligánov. Napokon sa mu útek podarí – ale iba v snovom pohľade do zrkadla. Melanchólia bude pečaťou Tarkovského filmov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.