Po 35 rokoch na scéne stále objav

realita roku 1984 bola všeobecne sivá, posledná etapa reálsocializmu v oficiálnej kultúre prinášala zväčša trápne prevarený pop, konformný kvázirock a len kde-tu niečo lepšie. Zato alternatíva prekvitala, len si ju bolo treba vedieť nájsť. V tomto roku vznikla formácia Ľahká Múza, ešte štvorčlenná, ešte postpunková, ale už vizuálne neprehliadnuteľná. Speváčka Gudrun plus traja muži-muzikanti. Ten s nickom (vtedy sa tomu ešte hovorilo pseudonym) 677 s gitarou, German H s basgitarou a Dr. K za bicími.

„Ľahká Múza je vďaka večnému novátorstvu stále objavom sezóny.“

Koncertne začínali v Prahe, pretože alternatívna scéna tam bola živšia, aj napriek problémom zo strany režimu. Ľahká Múza sa nikdy nechcela stať oficiálne fungujúcou kapelou s prehrávkami a zriaďovateľom. Všetko, čo robili, chceli robiť po svojom. Inšpirovali sa punkom a dark wave, ale netúžili ani hrať „tri akordy“. Klasické hudobné vzdelanie plus záujem o literatúru, divadlo,  výtvarné umenie a film, to všetko ich posunulo do sfér, kam sa bežné kapely dostávajú zriedka. Po niekoľkých undergroundových akciách v Prahe sa o nej dozvedeli aj ľudia na Slovensku a objavila sa po prvý raz v Bratislave, v roku 1988, na trojdňovej akcii Rockový kolotoč.

S pádom režimu to vyzeralo, že všetko pôjde už ako po masle. Gudrun prestali otravovať eštebáci, nikto nepýtal oficiálne povolenia. Lenže prišli personálne zmeny: Ľahkú Múzu opustili basgitarista aj bubeník. Zostala Gudrun – kvôli kapele nechala na klinci sľubnú vedeckú kariéru v zahraničí  – a 677, partneri aj v osobnom živote. Dilemu, ako ďalej, napokon vyriešil ich záujem o elektronickú a industriálnu hudbu a Ľahká Múza sa posunula nutne k technológiám. Bol to šťastný krok: aj dovtedy síce kapela mierila k novým métam, ale v kyborgovskej podobe, kde sa ľudský faktor kreatívne prepojil so strojovým, sa možnosti dramaticky rozšírili. Pre mnohých fanúšikov je až táto Ľahká Múza tá pravá – aj keď, ako priznáva Gudrun, niektorých zmena totálne zaskočila.