Divadlo si užíval naplno

divadlo mal Jaro Filip v krvi. Nielen preto, že vyštudoval dramaturgiu, ale bavilo ho zabávať iných ľudí. Samozrejme, sedeli mu viac komediálne roly, pre ktoré bol doslova stvorený. Písal scénickú hudbu a hrával na doskách niekoľkých divadiel, no najdlhšie obdobie strávil v Divadle pre deti a mládež v Trnave (dnešné Divadlo Jána Palárika). Bol to čas, keď sa v priestore trnavského divadla dala dokopy skupina hercov, režisérov a dramaturgov, ktorí si nielenže rozumeli, ale spôsobili aj to, že do Trnavy prichádzali na divadlo aj ľudia zďaleka.

autentický, nesmierne autentický

„S Jarom a divadlom to bolo tak, že odmalička chodil po recitačných súťažiach, mama ho k tomu viedla, a už vtedy si vyberal najmä humoristickú prózu, lebo to vedel najlepšie podať,“ hovorí naša jazyková redaktorka Tatiana Dunajová, Filipova o šesť rokov mladšia sestra. Prihlásil sa na herectvo, no tam neuspel. Členom komisie bol Karol L. Zachar, ktorému sa zdalo, že Filip je už príliš vyhranený, a tak by nemohol byť obsadzovaný do niektorých iných rolí, ktoré by neboli komické. 

Tatiana Dunajová dopĺňa, že vtedy sa spoznal s Dežom Ursinym, ktorý už v tom čase študoval dramaturgiu. A tak sa rozhodol pre tento odbor aj on. S hraním však neskoncoval, dal sa dokopy s Petrom Belanom a Ivanom Hudecom, s ktorými hrával v Divadle u Rolanda. To mu otvorilo cestu k iným hercom (najmä k Milanovi Lasicovi a Julovi Satinskému) a režisérom a vtedy sa začala aj jeho éra v trnavskom Divadle pre deti a mládež.

„Nikto nečakal, že sa z neho čoskoro stane centrum vydýchnutia v normalizačnom dusne.“

O trnavskom divadle v 80. a 90. rokoch sa zvykne neraz hovoriť ako o oáze v púšti unavenosti, ktorú vyprodukoval komunistický režim. Príchodom režisérov Juraja Nvotu a Blaha Uhlára sa okolo nich vytvorila skupina divadelníkov s nevídanou hravosťou, kreativitou a nápaditosťou. Juraj Nvota nazýval vtedajšie trnavské divadlo „ostrovom radostnej slobody“ a dodnes si za tým označením stojí. Jaro Filip vraj divadlo recesisticky nazýval Divadlom pre vredy a mládež.

Prvou trnavskou hereckou príležitosťou bola komediálna hra Stanislava Štepku z roku 1981 v réžii Juraja Nvotu Ako som vstúpil sám do seba. Hra bola o učiteľovi, ktorý raz tvrdo zaspal a cez svoje vlastné slzy sa dostal do svojich vnútorností, dokonca do žalúdočného vredu i do vlastnej duše, kde sa stretol sám so sebou. „Organizmom bola v tej hre vlastne samotná Trnava,“ spomína Juraj Nvota, ktorý Filipa obsadil do úlohy učiteľa a dodáva, že sa vtedy ukázal ako veľký herecký talent, hoci nikdy predtým v divadle nehral, ak teda do toho nepočítame klubové hranie v Divadle u Rolanda.

Do Trnavy pritiahol Jara Filipa práve Nvota: „Vhupol do toho rovno, bez prípravy.“ Stalo sa to po nepríjemnej udalosti na bratislavskej Novej scéne, keď vtedajší riaditeľ Karol Vlach prepustil dramaturgičku Evu Čičmancovú. Dôvodom bolo odmietanie dramaturgov divadla pripravovať prosovietsky ladené divadelné kusy. Ihneď na to podal na protest výpoveď na Novej scéne aj Jaro Filip. Ocitol sa tak na voľnej nohe a nečakane pripravený pre kariéru v trnavskom divadle, ktoré vtedy ešte pokladali skôr za perifériu. Nikto nečakal, že sa z neho čoskoro stane centrum vydýchnutia v normalizačnom dusne.