V socializme boli aj umelci robotníkmi

český surrealistický básnik Konstantin Biebl zomrel v roku 1951. Svoj život ukončil skokom z piateho poschodia. Dodnes nie je jasné, či dôvodom jeho činu bola diagnostikovaná pankreatitída, alebo skôr jeho neschopnosť ustáť politický tlak a vŕšiacu sa kritiku na jeho písanie, ktoré sa pokladalo za formalistické (čo vtedy znamenalo snobské) a nedostatočne vedené v duchu socialistického realizmu. Biebl to napokon vyjadril najlepšie sám a jeho slová tvoria aj jeden z úvodných citátov komplexnej publikácie Alexandry Kusej Prerušená pieseň. Tým citátom treba začať, najmä keď už aspoň trochu poznáme Bieblov životný osud: „Nikdo si nedovede představit, co je to za těžkou práci udělat politickou báseň, aby přitom tou básní skutečně byla.“

sorela v začiatkoch

V roku 2012 pripravila Slovenská národná galéria výstavu s názvom Prerušená pieseň, na ktorej boli predstavené a kriticky zarámcované výtvarné diela takzvaného socialistického realizmu, ktorému sa zvyklo vravieť takisto sorela. Po siedmich rokoch dostávame do rúk aj detailne spracovanú monografiu s rovnomenným názvom. Kniha je zložená z troch celkov: z rozsiahlej kunsthistorickej štúdie, ďalej z antológie vybraných textov z estetiky socialistického realizmu a z bohatej obrazovej prílohy. 

Aj preto Stalin nechával zobrazovať „blahobyt a rozvoj krajiny – na veľkorozmerných plátnach žatiev v čase hladomoru“.

Autorka publikácie hneď v úvode upozorňuje, že k dielam socialistického realizmu treba pristupovať, pokiaľ je to možné, bez predsudkov, aby nám nezahatali cestu k pochopeniu úmyslov a počinov jednotlivých umelcov. Chápať ich diela znamená dobre rozumieť aj praktikám stalinistického komunistického režimu vo východnom bloku. Najväčšia časť knihy sa zaoberá výtvarným umením v rozmedzí rokov 1948 až 1956, keď sa už od tej najprudšej formy presadzovania socialistického realizmu začalo upúšťať.

Počiatky estetiky socialistického realizmu sú ako príprava pôdy na zmenu, ktorú Kusá označuje ako „kultúrnu revolúciu“. A revolúcia to vskutku aj mala byť. Pojem náboženstva a jeho ikonografie mala nahradiť nová vizualita, založená na predstieraní optimisticky vyzerajúcej reality. Aj preto Stalin nechával zobrazovať „blahobyt a rozvoj krajiny – na veľkorozmerných plátnach žatiev v čase hladomoru“.

Kľúčovou postavou pri vzniku kultúrnej revolúcie v Československu bol minister informácií a neskôr aj kultúry Václav Kopecký, militantný komunista a povahou grobian. Kusá venuje Kopeckému pomerne široký priestor, aby ukázala, ako sa rodili predpoklady pre revolučné zmeny na poli kultúry. 

Komunisti vedeli, že obraz prehovára k ľudu silnejšie a priamejšie než rozvláčny text. 

Píše, že Kopecký krátko po februárovom prevrate v roku 1948 rozhodol o okamžitom zrušení nekomunistických tlačovín, prevzal kontrolu nad vydavateľstvami, zorganizoval prepadové komisie s cieľom zistiť, či v knižných skladoch nie sú zakázané tituly, zrušil asi štyristo vydavateľstiev a tých pár, ktoré ostali, podliehali prísnej kontrole a schvaľovaciemu edičnému procesu.