existujú ikonické výtvarné diela, ktoré sú tak notoricky známe, že už len byť v ich prítomnosti je pre nejedného viac než mať na stene či ploche obrazovky jeho reprodukciu. Walter Benjamin nazýval túto vlastnosť umeleckých diel „aura“. Niečo podobné poznáme z osobných stretnutí s podnetnými ľuďmi, s takými, ktorí si v sebe nesú tú typickú „duchovnú aristokraciu“, ktorá v nás na okamih vyvolá hlboký pocit, že sme sa ocitli v prítomnosti človeka, ktorý dosiahol skutočné výšiny. No ostaňme pri výtvarnom umení.
ikonická, tajomná a čudne smutná
Botticelliho obraz Zrodenie Venuše patrí medzi tie diela, ktoré všetci poznajú asi tak, ako Shakespearovho Hamleta. Bez ohľadu na to, či ho čítali alebo nie, vedia, že existuje slávna hra o bytí a nebytí, lebkách, jedovatom ostrí meča, o pomste a o čomsi zhnitom v štáte dánskom. Tak je to aj so Zrodením Venuše.
Existuje veľa výkladov, ktoré sa venujú symbolom, ktoré maliar vtlačil ako tetovanie do tela svojho obrazu. Záhyby šiat, symbolika stromov a rastlín, farieb, kompozície či smerovania Zefýrovho dychu (stačí si priložiť pravítko a všetko nám bude hneď jasné: cieľom je časť rúcha, čo na brehu stojaca Flóra drží v tvare vulvy, ktorú napokon na obraze symbolizuje aj mušľa).
„Príbeh slávneho obrazu má totiž aj svoju odvrátenú stránku, ktorá nie je veľmi lichotivá, no o to väčšmi je zaujímavá.“
Existujú výklady, ktoré hovoria o čudných proporciách Venušinho tela: krk je husací, priveľmi dlhý, ramená naopak malé a akoby „zvädnuté“, tvár vyžaruje čudný smútok. No jeden výklad ma pred niekoľkými rokmi zaujal väčšmi než iné. Našiel som ho v texte francúzskeho teoretika umenia a filozofa Georgesa Didi-Hubermana, ktorý Botticelliho obraz nazýva „mineralizovanou krásou“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.