Kubínčan revisited

na začiatku bol kufor, ktorý rodina Curtisovcov skrývala vo svojej skrini celé desaťročia. Bola by to len obyčajná stará batožina či zbytočné dedičstvo po starých rodičoch, keby sa v ňom nenachádzal poklad – stratené diela takmer zabudnutého slovenského výtvarníka Arnolda Petra Weisza-Kubínčana (1898 – 1945). 

Pred dvoma rokmi sa ho pani Katarina Curtis rozhodla darovať Slovenskej národnej galérii. Obsah kufra je rovnako pozoruhodný ako Kubínčanov pohnutý príbeh. Vďaka jedinečnej výstave Umelcova (ťažká) batožina môže tak znovuobjaviť krásu jeho diela, ktoré si zaslúži byť po boku najlepších maliarov medzivojnovej éry. O jeho odkaze sme sa rozprávali s kurátorkami výstavy Luciou G. Stach a Alexandrou Homoľovou. 

kto nesleduje dejiny slovenského výtvarného umenia, tomu meno Arnold Peter Weisz-Kubínčan asi nič nepovie. No aj laik musí po prezretí výstavy uznať, že jeho obrazy sú fascinujúce a rovnako dobré ako iné diela z medzivojnovej éry. Ako to, že sa o ňom donedávna vedelo tak málo? 

Lucia G. Stach: To, že takmer vypadol z naratívu našich dejín umenia, nie je náhoda. Výstavou, ktorá vznikla na základe akvizície objavu a daru diel z USA, pripomíname niektoré témy z jeho tvorby aj života, ktoré sú dnes aktuálne. Kultúra je práve ten priestor, kde musíme otvorene hovoriť o tom, kam spoločnosť smeruje a čo sa s ňou deje. Nebezpečenstvá, ktorým čelíme dnes, tu boli už predtým. To, že Arnold Peter Weisz-Kubínčan čiastočne zmizol z nášho zreteľa, nebolo preto, že nebol dostatočne kvalitný autor, ale vinou politickej situácie jeho doby.

keho tvorbe sa síce v minulosti venovali rôzne výstavy, no prečo jeho meno zarezonovalo až teraz?

Alexandra Homoľová: Nechceli sme robiť ďalšiu retrospektívnu výstavu. Takú usporiadala pred tromi rokmi v Galérii mesta Bratislavy kurátorka Zsófia Kiss-Szemán. My v SNG sme sa pokúsili prezentovať jeho umelecký odkaz aj odpoveďou na otázku, prečo vypadol z dejín. Bola to priam archeologická práca. Hovorili ste o tom, že človek, ktorý sa nevenuje podrobne slovenskému umeniu, ho nepozná. Pravda je, že odborná verejnosť vie, že tu bol takýto človek s pohnutým osudom, no jeho diela sa stratili a ani nadobúdanie jeho obrazov do verejných zbierok nebolo štandardné a nebolo najľahšie zistiť o nich nejaké podrobnosti. 

bolo objavenie kufra s jeho dielom hlavným dôvodom na novú výstavu venovanú jeho dielu?

Stach: Bol to hlavný impulz. So zväzkom týchto diel, ktoré sa na moje prekvapenie stále nachádzali v pôvodnom kufri, som spoznala aj neznámu časť umelcovho príbehu, najmä tú z posledného obdobia. O tom, že pred deportáciou ušiel do hôr, kde sa asi dva roky skrýval pred nacistami, ale aj to, že mal vtedy pri sebe spoločníčku, priateľku. Výstava tak vznikla aj na podnet motívu lásky s tragickým koncom. Láska bola veľmi dôležitá aj v pokračovaní príbehu, pretože ak by oddanosť Zorky Kahan ku Kubínčanovi nebola taká veľká, ťažko si viem predstaviť jej motiváciu vyhľadať po vojne kufor a odviezť ho nakoniec do Ameriky. Vďaka nej mal v roku 1961 po smrti prvú samostatnú výstavu. Skôr než na Slovensku. 

SLOVENSKÁ NÁRODNÁ GALÉRIAArnold Peter Weisz-Kubínčan: Za stolom, 1940 – 1944. Olej na plátne 46 x 36 cm. Slovenská národná galéria.

akú ďalšiu linku jeho života ste sledovali?

Stach: Nechceli sme jeho dielo vkladať len do kontextu „martinskej bohémy“, ktorá má v dejinách umenia svoje miesto, ale ukázať, že jeho tvorba má európsky rozmer. Kubínčan študoval v Budapešti, potom bojoval v prvej svetovej vojne. Po návrate odišiel do Berlína, kde sa prihlásil k expresionistického hnutiu. S mnohými protagonistami sa osobne poznal. Tento názor si osvojil ako vlastný výtvarný program a kultivoval ho cez osobité prežívanie slovenskej krajiny. Chceli sme ho ukázať v inom svetle. Súčasťou výstavy sú raritné skicáre a grafiky, ktoré evidentne vznikli v nemeckom prostredí. To je absolútny objav, o ktorom sme predtým vôbec nevedeli.